Butterfly (L.TY)

22

„Tentoraz určite zabijem ja teba!"

„Len to skús krpec!"

Ren počula hlasy spoza dvier. Presne vedela komu patria. Potichu sa sama pre seba zasmiala, aj keď sa ešte stále necítila úplne v poriadku. Jemne zaklopala na dvere dúfajúc, že to niekto z dvojice bude počuť.

„Práve som kvôli tebe prehral, dúfam, že to bude niečo dôležité inak- Oh, prepáč noona," prekvapený Haechan sa zarazil následkom čoho nedokončil svoju myšlienku, keď zistil kto ho vyrušuje v preňho tak dôležitej chvíli.

„Myslela som, že ťa zabíjanie a podobné veci nebavia," zasmiala sa nad zmenou jeho reakcie, ktorá ju prekvapila, no zároveň aj pobavila. Bolo to presne tak ako si myslela. Pracoval na svojom výzore, no zabúdal pracovať aj na svojej mentalite. Nakoniec, niektoré veci sa nikdy nezmenia a chlapci ostanú navždy chlapcami. Aj keď dospejú. Jediíné, čo sa zmení je ich výzor a veľkosť hračiek, s ktorými sa hrajú.

„A to aj platí, no v takýchto prípadoch to je iné," jeho pery opustil tichý smiech. Ren s pobaveným úsmevom sledovala ako sa pri tých slovách nervózne poškrabkal na zátylku.

„Dobre teda. Budem sa tváriť, že ti verím. Inak mohol by si mi, prosím ťa, zavolať Johnnyho. Sľubujem, že to bude iba na chvíľku," tento raz bola Ren tou, ktorá sa nervózne usmiala. Ešte stále si nebola istá tým, čo presne mu chce povedať, no vedela, že to musí urobiť, čo najskôr, aby sa obaja vyhli trápnym situáciám, ktoré by mohli v budúcnosti nastať, čo by si neodpustila. Najmä nie po tom, čo jej podal pomocnú ruku v jej najťažšej chvíli.

„Už je ti lepšie?" spýtal sa drobnej dievčiny postávajúcej priamo pred ním hneď ako sa sebou zavrel dvere vedúce do ich izby. Urobil to najmä preto, aby sa uistil, že jeho spolubývajúci nebude odpočúvať.

„Áno, ďakujem za opýtanie. Prišla som za tebou, pretože by som sa ti chcela poďakovať za to, že si ostal so mnou a zároveň aj ospravedlniť. Určite som ťa v ten moment dostala do skutočne nepríjemnej situácie, čo ma veľmi mrzí a hanbím sa za to," sypala zo seba jedno slovo za druhým. Tentoraz sa už nebála toho čo by mala povedať, aby nevyzerala ako totálny idiot. Dala tomu voľný priebeh, čo sa nakoniec ukázalo ako tá najlepšia varianta, ktorú si mohla zvoliť zo všetkých ponúkaných možností.

„Ty sa mi skutočne ospravedlňuješ za to, že si sa pravdepodobne psychicky zrútila?"spýtal sa jej pričom ju sledoval s neveriackym pohľadom a jemným úškrnom na perách.

„Skôr sa ospravedlňujem za to, že si to musel vidieť, no v podstate to bude tak ako hovoríš," jemne ho opravila svojím vlastným vysvetlením.

„Moon Ren, ty si fakt blázon a to som neveril, keď sa o tebe niekto tak vyjadril," krútiac hlavou sa zasmial, čím podstatne odľahčil beztak napätú atmosféru.

„Kto niečo také o mne povedal?" vyhŕkla skôr, než to stihla premyslieť. Aj keď to vyznelo hlúpo a detinsky pravdou bolo, že bola skutočne zvedavá na to, kto by ju takto mohol nazvať.

„Okrem tvojho brata je tu taký odvážny Taeyeong a hlúpou odvahou prekypuje aj náš milý Jaemin, ktorý ťa po vašom prvom stretnutí nazval bláznivou ženskou," znova sa zasmial. Smiech mu bol blízky a najmä tak veľmi nákazlivý až ho prenášal aj na Ren, z ktorej už úplne opadla všetka nervozita a musela sa zasmiať pri zmienke o jej zverencovi a ich prvom stretnutí.

„Naozaj ma tak nazval?" spýtala sa, aj keď veľmi dobre poznala odpoveď a aj dôvod prečo ju takto nazval. Nikdy nevedela urobiť dobrý prvý dojem na tých, ktorí ju neposlúchli alebo pred ňou nadávali.

„Už to tak bude."

***

„Si si tým naozaj istá? Myslím tým či si si istá tým do čoho sa púšťaš a či na to máš dosť síl," nedôverčivo si premeriaval dievčinu nachádzajúcu sa v rovnakej izbe ako on. Dúfal, že mu odpovie záporne, no to by nebola ona, ak by svojmu staršiemu bratovi nevzdorovala.