Butterfly (L.TY)

14

„Som mŕtva?" s hrdo vztýčenou hlavou a odvážnym pohľadom osoby nachádzajúcej sa oproti nej. Ničoho sa nebála. Napriek svojej mladosti bola už dávno so smrťou zmierená.

„Zatiaľ nie, zlatíčko."

Zlatíčko.

To jedno jediné slovo.

A ten hlas.

Po lícach jej začali stekať slané kvapôčky. Toto nemohlo byť reálne.

„Mami," vydýchla takmer šeptom. Oči mala od prekvapenia a zároveň od dojatia rozšírené.

„Tak veľmi si mi chýbala, zlatíčko," prehovorila a jej obrysy sa začali zhmotňovať do jednotného celku. Tentoraz pred Ren skutočne stála jej matka a nie len obrys osoby bez konkrétnej tváre.

„Aj ty si mi chýbala. Ani si nedokážeš predstaviť ako veľmi," čím ďalej, tým viac slaných kvapôčiek plných citov opúšťalo jej oči čokoládovej farby. Odtieň dúhoviek s bratom zdedili po mame. Bolo to ako de-javu, keď ako malá hľadela do tých starostlivých očí plných lásky. Akoby sa znova vrátila do detstva plného šťastia a bezstarostnosti.

„Ako je možné, že ťa vidím? Ako je možné, že si tu?"

„Zlatíčko, postrelili ťa a teraz si v kóme."

„Ale ako je možné, že som sa ocitla tu?" Ren sa znova cítila ako malé zvedavé dieťa, ktorým pred pár rokmi skutočne aj bola.

Na všetko sa vypytovala, všetko musela vedieť a vidieť. Všade musela byť. Preto už ako štvorročná našla otcove zbrane, ktoré sa tak krvopotne snažil skryť pred svojimi deťmi aspoň do doby, kým to nebudú chápať.

Ako šesťročná sa učila strieľať zo zbrane. Na hlave mala tie neskutočne veľké chrániče, ktoré mali zabezpečiť zdravie jej citlivých ušiek. Určite musela vyzerať dosť komicky, no ona to neriešila. Namiesto toho bola šťastná, pretože sa jej darilo. Muži pracujúci pre jej otca s ňou častokrát strácali trpezlivosť, keď priveľmi vystrájala. Nevedeli pochopiť, prečo sa tak malé dievčatko v svojom voľnom čase učí zachádzať s rôznymi druhmi zbraní a techniku boja namiesto toho, aby sa hralo s bábikami.

No ona nikdy nebola celkom obyčajné dieťa.

Možno práve preto v jedenástich rokoch zabila prvého človeka.

Zaplietla sa niekam, kde vôbec nemala čo robiť. Bolo to kto z koho. Buď by zomrela ona alebo on.

Ako každé jedno dieťa chcela žiť. Chcela si zachrániť svoj mladý život, a preto vystrelila.

Raz, dvakrát, trikrát...

To bol moment, kedy si uvedomila, čo všetko táto práca obnáša. Znamenalo to zabíjanie a mnoho násilia, ktoré niekedy musela použiť práve na svoju vlastnú ochranu.

„Toto je len jedna z mnoha zastávok. Musíš tu stráviť istý čas, kým sa rozhodne-"

„Kým sa rozhodne čo?" rýchlo prerušila svoju mamu.

„Či budeš alebo nebudeš žiť."

„Zrejme tu budem musieť pobudnúť istý čas, než sa rozhodne o mojom osude," otrávene pretočila očami a ruky si založila na hrudi.