Butterfly (L.TY)

12

„Čo tu chceš?!" oborila sa na Taeyeonga hneď ako ho zbadala stáť vo dverách. Chcela mať od všetkých pokoj aspoň na niekoľko hodín a on sa rozhodol znova otravovať jej maličkosť.

„Asi si na to zabudla rovnako ako aj ja, no mali sme si prebrať podrobnosti na zajtrajšok. Navyše tu musím počkať, kým mi neprivezú auto," tmavovlások sa nenápadne usmial nad svojou výhovorkou, ktorá mala zakryť skutočnosť, že len chcel byť v blízkosti tejto divokej a stále ničím nespútanej osoby. S pokojom vraha, ktorým v skutočnosti aj bol, počkal, kým mu dá zvolenie na prekročenie prahu jej už na prvý pohľad útulného bytu.

Dievčina len otrávené pretočila očami tak ako to mala vo zvyku, no po dlhých sekundách premýšľanie mierne ustúpila a tým nezvaného hosťa vpustila dovnútra. Počkala, kým okolo nej prešiel, rýchlo zavrela dvere, ktoré následne aj zamkla, aby zamedzila prístup náhodných ľudí.

„Neflákaj sa," prehovorila po malej chvíli a ladným krokom sa vydala ku svojej skromne zariadenej zbrojnici. Bohužiaľ kvôli veľkosti bytu bola po tejto stránke dosť obmedzená, no Ren aj takáto malá miestnosť vybavená základnou muníciou vystačila na väčšinu akcií.

„Čo by si chcel vedieť ako prvé?"

„Koľko mužov budeme mať k dispozícií," spýtavo na ňu pozrel. Pri jej sa začal namiesto odpovede zaujímať o to či sa nespýtal tú najväčšiu možnú hlúposť, no nakoniec sa upokojil tým, že aj toto je dôležitou informáciou, s ktorou budú neskôr pracovať.

„Ich klan je dosť početný, no myslím, že dvanásť mužov by nám malo plne stačiť," odpovedala po chvíľke tuhého premýšľania.

„Čiže nás bude dokopy štrnásť. Tak akurát na rozmiestnenie mužov ku všetkým vchodom, aby nám kryli chrbát, kým my budeme konať."

„Dobrá stratégia, no má jeden dosť podstatný háčik ty mudrlant," prehodila akoby nič a pri tom nezabudla na poriadnu dávku sarkazmu. Pohľad lenivo uprela na chlapca pri opačnej strane stola užívajúc si jeho rozpaky, do ktorých ho priviedla práve ona.

„A to je aký?" nechcel do nej ešte viac rýpať, najmä nie po tom, čo ju nedávno videl uplakanú, no nemohol si pomôcť a tak isto ako ona, tak aj on zvolil uštipačný tón.

„Kto ti kedy povedal, že konať budeme my dvaja?" predniesla svoju otázku prezerajúc si jednu z novších zbraní nachádzajúcich sa v miestnosti. Niektoré boli až tak nové, že im ešte nestihla nájsť vhodné miesto.

„Naozaj si myslíš, že všetko nechám len na tvojich pleciach?" krv v ňom doslovne vrela od hnevu naj jej nadradeným správaním. Dobre vedel, že mu len opláca jeho správanie a pochybnosti voči jej schopnostiam, ktoré prejavil v kancelárií jej otca.

„Máme mnoho schopných mužova, ktorých poznám už dlho, tak isto im dôverujem omnoho viac než tebe. Nemienim spackať dôležitú akciu len kvôli tvojim želaniam. Predviesť sa budeš môcť niekedy nabudúce. Tentoraz to bude podľa mňa. Chápeš?" prehovorila nekompromisným tónom, ktorý Taeyeonga donútil stiahnuť chvost a len nemo prikývnuť na jej slová. Musel súhlasiť, ak sa chcel dostať z tohto bytu živý. Nič iné mu v tejto situácií neostávalo. V tomto momente začal ľutovať svoju túžbu byť s Ren.

„Takže ak sme si toto dostatočne vysvetlili, môžme sa pohnúť ďalej," znova sa ozvala dievčina po chvíli Taeyeongovho tichého zízania. Necítila sa v jeho prítomnosti dvakrát dobre, no musela to nejak prežiť a vydržať tých pár hodín, ktoré jej ešte ostávali.

Celé prípravy aj plánovanie prebiehali v poriadku. Ren vysvetľovala trpezlivo a lepšie než tá najlepšia matematikárka vysvetľujúca novú tému. Tmavovlások všetko pochopil hneď na prvýkrát a vďaka jej takmer až prehnanej informovanosti si vedel predstaviť priestory, kde sa zajtra budú nachádzať.

Vysvetľovala mu aj rozmiestnenie, presné úlohy a schopnosti každého jedného z mužov a len z času na čas sa spýtala na jeho názor alebo na to či tomu chápe. Inak bola úplne ponorená do práce. Taeho to svojím spôsobom fascinovalo, pretože až dnes si všímal aká odvážna, múdra a o všetkom informovaná jeho budúca snúbenica v skutočnosti je. Zamlčať niečo pred ňou bude veľmi ťažké, to vedel už dávnejšie.

„Čo tak na mňa zízaš?"z premýšľania ho vyrušil až jej nie dvakrát príjemný či nadšený tón hlasu a hlaveň zbrane, ktorá ho chladila na pravom boku. Prekvapila ho, takže bolo normálne, že sa nepríjemne ošil. V hrdle sa mu vytvorila hrča vďaka ktorej nedokázal odpovedať ani na tak jednoduchú otázku ako bola práve táto.

„Neboja si stratil reč," pokračovala v rýpaní a on netušil ako jej by tom mal vrátiť. V tomto okamihu bolo preňho ťažké čo i len premýšľať a nie to ešte odpovedať alebo hýbať sa. Toto všetko s ním robila jej prítomnosť. Až takú veľkú moc nad ním mala a on si to až doteraz neuvedomoval.

Akoby sa už teraz nenachádzal v dostatočne zlej situácií, pretože ho Ren prichytila pri tom ako jej zíza na prsia, teraz mu k tomu začínalo byť riadne tesno v nohaviciach. Na jeho smolu si to diablica stojaca hneď vedľa neho všimla.

„Takže aj po tom všetko ťa stále vzrušujem," sama pre seba sa usmiala a voľnou rukou mu prešla po rozkroku. Uvedomujúc si nebezpečnosť situácie nedokázal zabrániť slastnému vzdychu pri jej nežnom a naoko nevinnom dotyku na jeho extrémne citlivom kamošovi. Mal pocit, že sa z toho čoskoro zblázni.

„Tvoje auto je určite na parkovisku, ak nie, tak si vezmi jedno z mojich a teraz vypadni," preniesla priam ľadovým tónom a hlavou naznačila smer dverí, keď svoju ruku odtiahla. Zatváril sa ako ublížené šteňa, no nič iné od nej očakávať ani nemohol. Vždy bola nekompromisným človekom, ktorý presne vedel, čo chce. Navyše bola známa svojou schopnosťou zvádzať a následne aj manipulovať s ľuďmi. Práve teraz sa ukážkovo chytil do jednej z jej pascí.

„Idem."

Pripadal si ako ten najväčší idiot. Zmohol sa len na jedno jediné slovo. ON! Ten, ktorý mal vždy v zálohe milióny slov. Tá prekliata ženská ho raz dostane do hrobu a on ani nezistí kedy a najmä ako to dokáže.

Ren sledovala svojho budúceho snúbenca až do momentu, kedy sa jej stratil z dohľadu. Narozdiel od Taeyeonga, ktorý bol sklamaný a k tomu aj poriadne sexuálne frustrovaný, ona pociťovala satisfakciu najvyššieho kalibru. Mala na to predsa právo! Veď pripravila o reč samotného Lee Taeyeonga! Nemohla sa ubrániť žiarivému úsmevu, ktorý sa jej dral na pery pri tej myšlienke.

„Stále mám na tebou moc, zlatko," zašepkala do ticha izby akoby to bolo to najväčšie tajomstvo na svete.

Postupne začala odkladať nákresy máp, zvýrazňovače a ďalšie veci, ktoré použila pri plánovaní na svoje miesto. Nakoniec vzala do rúk aj svoju vzácnu Butterfly a spomínajúc na to ako dostala od matky svoju prvú zbraň ju odložila na špeciálne miestečko kam patrila. Miestnosť následne prešla pohľadom a v momente, keď sa dostatočne uistila, že na nič nezabudla, pobrala sa do kuchyne. Totižto neznášala neporiadok takmer tak veľmi ako falošných ľudí.

„Mala by som konečne niečo zjesť," pripomenula si, pretože veľmi dobre vedela, že takmer celý deň skoro nič nejedla. Proteinový puding, ktorý do seba narýchlo napchala počas tréningu s chalanmi sa ani náhodou nedalo považovať za normálnu stravu, ktorá by ju zasýtila na dlhšiu dobu.

Bola priveľmi lenivá pripravovať si čokoľvek zložité, takže sa rozhodla pre netradičný brokolicový šalát s čučoriedkami. Mnohých ľudí odrádzala táto vskutku podivná kombinácia, no ona ju priam milovala. Po ani nie pätnástich minútach držala misku s hotovým šalátom v rukách. Nevadilo jej ani to, že sa znova napcháva postojačky. Zatiaľ tu nie je nikto, kto by ju za to mohol kritizovať. No možno by sa niekto aj našiel. Bol to jej tréner, no ten ju teraz nevidel, takže sa tým priveľmi nezaťažovala a užívala si chuť lahodného šalátu.