Snúbenec na skúšku ✔

Kapitola 14

Pohľad mi skĺzne na Nelu sediacu za volantom auta, pozorne sleduje rysujúcu sa cestu pred sebou a na jej tvári nie sú znateľné žiadne známky ľútosti, či smútku. Iného človeka by takéto poznámky zasiahli, ľutoval by sa, plakal by. Ale Nela nie, na tvári má svoj tradičný zadumaný výraz, nad niečím premýšľa, ale netvári sa skleslo. Neviem, či ju slová toho podliaka zasiahli, alebo sa jej len veľmi dobre darí skrývať svoje emócie pod pokrievkou. Stále sa ju snažím čítať.

Každý iný by sa zložil a poplakal si, Nelu som ešte plakať nevidel. Nikdy neplače. Ani vtedy, keď ju vyhodili z práce, ani keď ju Barbara pred všetkými strápnila, a ani teraz. Plakala len raz, keď ma presviedčala, aby som pristúpil na jej plán. Aj to neboli skutočné slzy, ale falošné. Nechcem tým teda povedať, že ženy by mali stále plakať, to nie, Nela je proste len veľmi silná osobnosť. Nenechá sa zlomiť takýmito nedospelými sedliackymi urážkami a dobre robí. Ten tupec nie je hodný jej sĺz, jeho urážlivé slová sú prejavom jeho hlúposti, žiadny normálny človek by nezačal nikoho urážať pre nič za nič.

Vždy som nenávidel tyranov a šikanovanie. V škole som nepatril medzi najpopulárnejšie deti, skôr som bol v ústraní a nepatril do žiadnej skupiny. Snažil som sa vychádzať s každým rovnako, byť so všetkými zadobre. Ale samozrejme ako v každej škole, aj u nás sa našlo pár zakomplexovaných deciek, ktorí si vylievali svoju zlosť na niekom inom. Vždy som sa ich snažil zastávať, upozornil učiteľov alebo riaditeľa, aby s tým niečo začali robiť, pretože som bol toho názoru, že násilím sa nikdy nič nevyrieši. Keď som videl nejakého tyrana ako niekomu ubližuje, pristúpil som k nemu a snažil sa racionálne vyjednávať. Asi si dokážete predstaviť, ako to zakaždým dopadlo. Nepočúval ma, len ma odbil slovami, aby som si hľadel svoje a čušal, pokým sa nič také nedeje mne. S tyranmi sa proste racionálne rozprávať nedá. Nie som bitkár, tuším som sa s nikým v živote nepobil. Aj v škole by som radšej nastavil druhé ucho, ako niekoho udrel. Na ihrisku je to tiež rovnaké, ak vznikne nejaká potýčka, vždy som ten, ktorý sa hrá na rozhodcu a oddeľuje ich od seba.

Ale pri Nele? To je úplne iná kapitola. Len horko-ťažko som sa ovládal, aby som tomu Borisovi jednu nevrazil. Stále mám pocit, že ju musím pred všetkým a všetkými ochraňovať. Normálne sa pri nej mením na mamu levicu, ktorá si chráni svoje mláďatá pred okolitým svetom. Aj pri otcovi mám takmer neustále pocit, že vybuchnem a strelím mu, ale to by som sa nikdy neopovážil. Aj napriek tomu, aký zadebnenec je, je to stále môj otec. Ešte možno Laura a mama sú jediné, za ktoré by som bol ochotný sa s niekým pobiť. Ale Laura má podrezaný jazyk, tá moje ochranárske služby nikdy nepotrebovala.

"Seb, zvoní ti mobil," až teraz si uvedomím, že mi vo vačku niečo zvoní a vibruje.

"Prosím," rýchlo prijmem hovor a priložím si telefón na ucho, pričom Nela sa uškŕňa a znovu sa baví nad mojím zamyslením sa.

"Seb, braček. Ako ide život?" ozve sa z druhého konca telefónu hlas môjho spoluhráča z tímu, Stana.

"Ale dá sa. Čo ty?"