Snúbenec na skúšku ✔

Kapitola 32

"Pekný si nám to len kamarát. Odkedy ťa oznámili za hráča veľkoklubu, ani si už nenájdeš čas na svojich najlepších kamarátov," doberal si ma v telefóne Stan.

"Sorry, brácho. Veľa povinností. Kopa papierovačiek, som v jednom kole."

"No fajn, ale hádam si nájdeš čas na svojich bratov. Čo keby sme sa večer išli zabaviť do klubu, kde sme zvykli chodiť po zápasoch. Ten tvoj prestup treba poriadne zapiť."

"Neviem. Tréner by asi nebol rád, keby sa dozvedel, že pijem..."

"Však sa nemusíme opiť. Len to tak decentne osláviť. No tak, nenechaj sa prehovárať ako nejaká ženská."

"Dobre, tak sa po tréningu tam stretneme. Už musím končiť, maj sa."

Pravdou je, že som absolútne nemal chuť oslavovať. Plnil sa mi sen a ja som sa tváril ako na pohrebe. Nevedel som sa prinúť tešiť sa z toho. Nie takto. Nie, keď ju nemám pri sebe. Nevideli sme sa tri týždne, to je takmer rovnaký čas, ako sme prežili spolu. Vtedy sa mi tri týždne zdali málo, teraz mi to pripadá ako celá večnosť. Mám také nutkanie jej zavolať a povedať jej všetko, čo mám na srdci. Ale vždy keď som už pripravený stisnúť zelenú ikonku, neodvážim sa k tomu. Zbabelo z toho vycúvam. Bojím sa, že mi nezdvihne. A to by ma úplne zlomilo. Radšej ostávam v teoretickej rovine a namýšľam si, že sa to medzi nami úplne skončilo.

O týždeň nastúpim do svojho prvého zápasu. S tímom ešte stále nie som vžitý. Je ťažké nastúpiť do rozohranej partie. Už sa medzi sebou poznajú, vedia svoje triky, sú jednoducho v symbióze. Pochybujem, že ma tréner obsadí do základnej zostavy. Určite presedím celý zápas na lavičke. Som jediným hráčom, ktorý do tímu toto leto prestúpil. Takže niečo vo mne predsa len musel vidieť. Musel som na neho urobiť niečím dojem, teraz je len na mne, aby som mu dokázal, že za tie peniaze stojím. Nemôžem ho sklamať. Na mojich pleciach leží veľké bremeno. Väčšie ako je zlomené srdce.

Stále pokračujem vo svojej dennej rutine. Nespájam sa s okolitým svetom. Nesocializujem. S ľuďmi sa stretávam len na tréningu a v posilňovni, Stan mal pravdu, že som sa im neozýval. Robil som to zámerne. Áno, jasné, že okolo prestupu bola kopa práce, ale mal som toľko času, aby som sa s nimi mohol stretnúť. Proste som len nechcel. Nie kvôli tomu, že som si o sebe začal myslieť viac, taký infantilný nie som, ale kvôli jednoduchému faktu, aby mi nepokladali otázky týkajúce sa môjho leta. Pretože v každej spomienke na moje tohtoročné leto bola ona.

"Beck, mohli by sme sa porozprávať?" zavolal ma ku sebe po skončení trénovania prihrávok tréner.

"Isteže," došiel som k nemu.

"Vidím, že sa snažíš dávať do tréningu všetko, vždy odchádzaš z ihriska ako posledný, ale nepotrebujeme, aby si sa zodral. Pri takom rýchlostnom dynamickom cvičení si môžeš spôsobiť zranenia, ktoré ťa môžu vyradiť na celú sezónu. Mám preštudovaný tvoj profil, viem, že si si minulý rok poškodil meniskus a krížny väz, sedel si na lavičke polroka. Trochu poľav. Keď som ťa videl trénovať s tvojím tímom, povedal som si, že ti musím dať šancu, ale neinvestoval som do toho kvôli tomu, aby si strávil celú jesennú časť na lavičke, jasné?"