Stretla ho, keď ho najväčšmi potrebovala. Prišla k nemu ako slepý k husliam. A on mal šťastie v nešťastí, že si vybral práve ju. Z desaťminútovej hry sa stalo predstieranie na celý mesiac. Dokážu svoj naplánovaný pakt priniesť do úspešného konca?
C...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Čakala som, že ma zastaví, že mi nedovolí odísť a moje slová vyvráti. Namiesto toho ale len stál a čakal, kým zmiznem z dohľadu. Ani neviem, prečo som tie slová povedala. Vlastne, znovu klamem, viem. Bála som sa, že ich povie prvý. Chcela som ho predbehnúť a ušetriť si to sklamanie. Nechcela som počuť z jeho slov potvrdenie, že mám pravdu. Že skutočne nebolo nič z toho pravdivé. Ale cítil to rovnako. Nehádal sa so mnou. Neargumentoval. Jednoducho súhlasil. Nechala som sa vysadiť taxíkom pri vile mojich rodičov, zbalila sa čo najrýchlejšie som to v tú chvíľu dokázala a utekala na letisko.
Nechcela som čeliť pohľadu mojich rodičov. Aj tak sa cítim ako úplná troska, ich odsudzujúci pohľad by ma dorazil. Nemala som energiu sa s nimi zhovárať. Som padavka. Vždy pred problémami utekám, robím to aj teraz. Aj tak ma pravdepodobne po dnešnom dni už nikdy nebudú chcieť vidieť. Urobila som im hanbu. Pred toľkými ľuďmi ich ponížila. Zajtra sa o tom určite bude písať v každých slovenských novinách. Už vidím tie titulky. Dcéra najznámejšieho syrového magnáta predstierala zasnúbenie. Určite ma znenávidia. Asi sa to takto od začiatku malo skončiť. Možno je to takto najlepšie. Čo ak sme skutočne žiadnu budúcnosť nemali? Aspoň sa neskôr neodcudzíme. Budeme si pamätať len na to krásne.
V lietadle som si oprela hlavu o studené okienko. Cítila som, že ma oblieva horúčava. Začínala som byť na začiatku nervového zrútenia. Chcela som sa hodiť o zem a ležať. Nevedela som sa dočkať, kedy prídem domov a hodím sa do postele. Premáhala som sa, aby som nezačala plakať. Nechcela som, aby ma takto niekto videl. Moja spolusediaca sa ma neustále vypytovala, či som v poriadku, a aj keď som ocenila jej starosť, v tej chvíli som naozaj nemala chuť sa s nikým zhovárať.
Po prílete som si rýchlo vzala batožinu a premiestnila sa rýchlosťou blesku do nášho bytu. Nevšímala som si ľudí okolo seba, moje nohy sa pohybovali samé od seba, samé ma viedli k dverám veľkej budovy s množstvom okien. Až pri pohľade na hnedé mohutné dvere sa mi uľavilo. Nešla som výťahom, ťahala som svoj kufor po toľkých schodoch až na piate poschodie, pretože som chcela cítiť vyčerpanosť. Únavu. Chcela som, aby tieto pocity zatienili žiaľ, ktorý práve v srdci mám. Ľahla som si na posteľ a rozplakala sa. Po prvýkrát za devätnásť rokov som sa rozplakala. Skutočne rozplakala. Žiadne falošné slzy, ktoré mali docieliť, aby sa nado mnou niekto zľutoval.
Od toho incidentu na bicykli v siedmich rokoch som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď som si na ihrisku rozbila pery. Ani vtedy, keď som si spôsobila otras mozgu. Ani vtedy, keď mi otec nedovolil ísť na žurnalistiku, pretože žiadna z tých vecí ma nezasiahla tak veľmi, ako odlúčenie od Seba. Všetko sa to skončilo. Pre mňa to nebola fantázia. Skutočne som ho milovala. Stal sa pre mňa možno najdôležitejšou osobou a sama som ho od seba odohnala. Pretože som obyčajný strachoprd, ktorý sa bojí odlúčenia. Ktorý stratil dôveru v ostatných ľudí a ktorý bude radšej sám do konca života, ako by mal priznať svoje pocity niekomu druhému.
