Vydatá za mafiána

8.

Nemám chuť sa s ním rozprávať. Teraz vážne nie. Je piatok a zajtra bude svadba. Podľa niektorých, najkrajší deň v živote. Pre mňa asi skôr najhorší. Oficiálne sa stanem niečím majetkom. Aspoň na tomto dni bude niečo pozitívne. Stretnem Viky. Tak veľmi mi chýba a najradšej by som bola s ňou. Dala by som aj život za to.

Dnes sa mam stretnúť s Rose. Ianova alebo Mikey-ho sestra. Neviem ako môjho budúceho manžela mam volať. Ma dva mená. Jedno používa v mafii a druhé v súkromnom živote? Kamaráti ho volajú Mikey.

Celý týždeň prebehol celkom rýchlo. Ian stále niečo riešil. Po večeroch tu stále boli chlapci a niečo riešili. Sú v pohode a strašne vtipný, radi si uťahujú z druhých. Potom, je tu ešte blonďavá šťanka, ktorú som už nevidela od toho rána. To vie čo zaštebotala Ianovi. Mame tu aj upratovačku. Je to pani staršieho veku. Layla, pripomína mi moju mamu, ktorá sa o mňa nikdy nezaujímala. Lay je dobra a strašne starostlivá žena. Hneď keď prišla vedela, že sa niečo deje. Že môj život nie je skvelý. A niečo ma trápi iba ona si to všimla. A to ma nesmierne nahnevalo. Doteraz sa ľudia nestarali o mňa a tak mi to aj naďalej vyhovuje naučila som sa s tým žiť. Až doteraz. Lay niečo tuší a stále sa o mňa zaujíma a to ma najviac znepokojuje.

Je čas obeda Laylu som poprosila, aby objednala pizzu. Nech sa zbytočne nenámaha. Dnes s nami obedovali aj chalani.
,,Mel? Je ti dobre?" hm čo?
,,Hej... hej som v pohode," na nič iné som sa nezmohla. Čím ďalej sa blíži termín svadby tým viac v noci nespávam. Každý si všimol tie tmavé kruhy pod mojimi očami. Ako raz povedal Ian stále vyzerám hrozne s make up-om aj bez neho. Načo skrývať moju škaredú pleť? Veď som" doma".

Obed už zbehol v tichosti. Aspoň myslím. Nevnímala som tak ako stále. Teraz stojím v mojej izbe pred zrkadlom a pomaly si prezerám šaty na mojom tele. Keď som si ich skúšala v obchode boli fajn. Sedeli mi presne a teraz? Mam pocit, že za chvíľu mi spadnú. Veď to nie je možné, aby som tak schudla. Možno som neschudla iba mi teraz inak sadli. Ešte pár minút som nehybne stala a pozerala sa na seba do zrkadla. A potom ma to prestalo baviť. Šaty som opäť zavesila na vešiak a uložila ich v mojom šatníku. Tie šaty už nechcem vidieť. Nie len že sa ťažko obliekajú a vyzliekajú, ale čím dlhšie ich mám na sebe mám pocit, že sa udusím. Vôbec sa v tom nedá dýchať.

Ako každý deň...trávila som ho v mojej izbe s čajom položením na mojom nočnom stolíky. A samozrejme kniha v ruke nesmela chýbať.

Z čítania ma vyrušil ostrý a hlasný zvonček. Rose...som zvedavá aká bude. Budem si s ňou rozumieť?

,,Ahoj, ty musíš byť Mel," na tvári sa jej rozšíril úsmev a oči zaiskreli. Mala takú istú farbu očí ako Ian. Ale črty tváre boli iné.
,,Áno, Rose však?" nevedela som čo povedať. Chvála Bohu prišli chalani s Ianom z pracovne.
,,Sestrička ešte ty si nám tu chýbala, " pár chlapcov sa uchechtlo na čo ja som iba prevrátila oči.
,,Rodičia prídu zajtra? "
,,Áno až na svadbu. Tak sa teším. A ou Mel?" zbystrila som na ňu viac pozornosť a počúvala.
,,Um ako to povedať... tvoji rodičia neprídu. Mrzí ma to," úsmev jej povädol a ostatným tiež. Aj keď je to všetkým u riti.
,,V pohode zvykla som si," povedala som a odišla do izby. Naspäť k mojej mäkučkej posteli. Ale tentoraz som dala prednosť sprche.
Umyla som si vlasy a obliekla som sa do svojho pyžama. Alias tielko a šortky.

Ležala som na posteli a" listovala" instagram keď niekto zaklopal. So slovami ďalej vstúpila dnu jedna osoba, Ian.
,,Potrebuješ niečo? " povzdychol a rozhodol sa rozprávať.
,,Rose spi v mojej izbe a chalani zabrali všetky hosťovské izby," no super to bude dlhá noc. Ani nečakal na odpoveď a hodil sa na posteľ. A keď vravím hodil tak poriadne až som myslela, že spadnem.
,,A ináč Rose ti odkazuje, aby si sa vyspala do ružová," wau to aj ona si všimla, že nespím dobre? Nič som neodpovedala a snažila som sa zaspať.

Na sebe mam biele, dlhé a posypané perlami šaty. Kráčam uličkou, na zemi sú rozhádzané biele lupene ruží. Ale niečo tu nehraje. Pieseň je smutná taká na pohreb. Cez uličku ma vedie Ian... dosť čudné. Mal by stáť pri oltári, ale on ma vedie. Objal ma a potlačil dopredu. Chcel aby som išla ku oltáru zatiaľ čo on si išiel sadnúť. Pri tom spomínanom oltári stal kňaz a po jeho pravici človek, ktorý mi veľmi ublížil. Tobias. Podišla som bližšie a on mi surovo stisol ruku až to zabolelo. Po tom čo sme si povedali svoje áno sme boli manželia.
,,Ani smrť nás nerozdelí," drsným hlasom mi pošepkal do ucha. A zacítila som prudkú bolesť... bolesť v hrudníku......

,,Hej, hej, hej... som tu. Bude to v poriadku. Hlavne sa upokoj," prudko som sa posadila a pozerala na vystrašeného Iana. A v hlave si stále opakovala je to iba sen a stále dookola. Pane bože dostávam záchvat paniky. Nemôžem prestať rýchlo dýchať. Musím sa upokojiť.
,,Je... je ti niečo?" prehovoril Ian a tým mi vôbec nepomáha.
,,Mám... záchvat... paniky. Ne.. môžem... dý... chať..." Ian si zúfalo prehrabol vlasy a nevedel čo má robiť. Až kým niečo neurobil. Svojou rukou uchopil moju bradu a pobozkal ma.

A mne sa zastavilo až srdce a ako sa odtiahol už som miernejšie dýchala.
,,Lepšie? "
,,Ako... ako si vedel čo máš spraviť? " bola som zo všetkého vykoľajená.
,,Ale Rye niečo o týchto stavoch bľabotal," uchechtol sa a ďalej rozprával v tom zmysle, aby som sa pokúsila zaspať. Ale ako?

,,Pred čím utekajú?" po hodine ticha som prehovorila ani ja ani on nespal. Každý z nás sa utapal vo svojich myšlienkach.
,,Kto?" chcel znieť nechápavo, ale nepodarilo sa to.
,,Ty vieš kto," a mala som pravdu.
,,Spi." to bolo všetko čo povedal. Tiché spi. Pred niečím utekajú? Možno po prvý krát sa bojím. Ja mam strach o svojich rodičov... 

Uuuu nová kapitola je vonku. Prekvapenie?? 😂 Aj mňa to prekvapilo že som ju v rekordnom čase napísala.

Ďakujem za hlas ⭐ aj za coment 💭

P.S. nevšímajte si chyby lebo ich je veľa 😉😉😅