Vydatá za mafiána

4.

Bola som dole. A všetci si ma obzerajú. Na Iana kývol jeho otec. Nechápala som prečo. Tak Ian nahodil svoj neodolateľný úsmev a kráčal ku mne. Došlo mi.... určite má ide požiadať o ruku.

A asi som nespomenula...je tu aj fotograf. O môj bože. To vie ako vyzerám. Fajn kľud...treba sa ukľudniť.
Ian prišiel až ku mne....a kľakol si. Vytiahol malú krásnu červenú krabičku. Zrazu ju otvoril a....
,,Melanie, ty jediná ma robíš šťastnou. Si tu keď mám problémy aj keď je všetko v poriadku. Ty jediná mi podávaš pomocnú ruku keď ju potrebujem a teraz som si úplne sto percentný, že ťa chcem vidieť v bielych šatách. Chcem aby si bola len a len moja. Vezmeš si ma?" vôbec som nechápala. A vôbec som nečakala, že bude mať tak dlhý monológ. Poobzerám sa okolo a vidím ako naše matky plaču. Prečo? Ako to mýslia vážne?
,,Á-áno," navliekol mi prsteň na ruku. Je nádherný. Ian vstal zľahka a jemne ma pobozkal. Možno by som si ten bozk aj užila, kebyže k nemu aj niečo cítim a keby ten blbý fotograf stále neotravoval a nefotil. Potom sa odtiahol a všetci tlieskali.
Priblížil sa k môjmu uchu a niečo šepkal. Vôbec som mu nerozumela.
,, Chápeš?" nadvihol obočie a pozeral sa do mojich očí. Iba som sa falošné uchechtla. Načo od iba zatínal sánku. Asi od nervov.
,,Netuším čo si hovoril, ale hej chápem," asi mu za chvíľu dôjde trpezlivosť. Nevadí...

,, Teší ma ja som Aless. Ianova vzdialená rodina," nejaká baba za mnou prišla. Vyzerá vpohode. Dlhé čierne vlasy, jemne nalíčená. A oblečený mala overal. Dosť luxusný.
,,Aj mňa. Som Melanie," a takto aj náš rozhovor skončil. Pobrala som sa do kuchyne. Nalejem si červené víno. Aspoň nejaká výhoda.
Samozrejme keby neprišiel ten... ako ho nazvať? Môj budúci manžel.
,,Keby sa ťa niekto pýtal ako dlho sme spolu, proste povedz dva roky. A snaž sa vyzerať šťastné. Aspoň nahoď úsmev," pf tvár sa šťastne. A komu to pomôže?
,,Ako? Ja vlastne ani neviem kedy naposledy som bola šťastná. Ja neviem ako sa mám tváriť. Nikdy som nebola šťastná," to víno nechutí moc dobre. Je na mňa moc trpké.
Otočil sa a odišiel. Bez slova. Najradšej by som tu fľašu vína hodila do jeho blbej hlavy.

Ľudia z "večierka" odišli okolo deviatej. Mala som už po krk tých ľudí, ktorý sa snažili vyzerať skvelo. Všetci sa smiali len ja som na nich pozerala ako na bláznov. Sú to chorí ľudia. Obyčajné pretvárky ktoré prišli iba kvôli alkoholu a pozvánke.

Pobrala som sa do mojej izby. Kde má už čakala skvelá mäkká posteľ. No najskôr som sa išla trochu uvoľniť.
Keď som vyšla zo sprchy v izbe bol jeden dementný človek.
,,Zbaľ si veci. Zajtra odchádzame," oznámil to a ľahol si do mojej postele.
,,Akože čo si myslíš, že robíš?!" ako si dovoľuje!
,,Idem spať zajtra nás čaká cesta."
,, Spiš na zemi. A ideme do NY?" keďže jeho otec tam býva tak asi hej. No nič idem sa pobaliť. Zajtra sa mi nebude chcieť.
,,Nespím a ideme do Londýna," radšej neriešim. A že budem spať vedľa neho nech zabudne.

Po hodine balenia som konečne skončila. Aj tak polovička veci tu zostáva. Keď som dokončila tak môj pohľad padol na spiaceho Iana. Bol rozkošný. Áno to musím priznať. Nechcelo sa mi ho budiť a už vôbec nie hádať sa s ním.
Zobrala som si deku a ľahla na môj mäkký koberček pri posteli. Je sivý a veľmi huňatý.

Zobudila som sa okolo siedmej ráno. Slnko mi svietilo rovno do tváre. Opäť som sa prebudila v posteli. Aj keď viem, že som si ľahla na koberec.
Tentoraz posteľ nebola prázdna. Prišla som na to keď som chcela vstať a ísť do kúpeľne. Niečo mi však v tom zabránilo.
Ianova ruka, ktorá bola pod mojím tričkom a obopínala mi moje brucho. Snažila som sa dostať z jeho "objatia", ale nevyšlo to. Skôr zhoršilo. Pritiahol si ma bližšie až tak že som cítila svoje telo prilepené na jeho. Došlo mi...ma iba tepláky. Snažila som sa opäť dostať z jeho náruče. No bezvýsledne, vyzerám ako nejaká ryba na suchu. Akurát som sa o neho obtierala. Vyzeralo to čudné veľmi čudne.

,,Ešte raz sa pohni a zažiješ dačo čo si ešte nezažila," síce unavený, ale už naštvaný. Po chvíli som cítila ako sa uvoľnil. Asi som ho trochu podráždila. No ja som stále v tom objatí. Neviem čo mám robiť. Pomoc?
Po chvíli som dostala nápad. Trochu ho podráždim a on ma pusti, nie? Alebo ťa hneď na mieste pretiahne. Radšej nie.
Z úst mi iba vyšiel povzdych. Nielen že sa nudím, ale už naozaj potrebujem na WC.
,,Fajn za hodinu vyrážame! Opováž sa meškať!" fúha nasratý. Asi kvôli tomu, že sa nevyspal. Skôr nedospal. No nič nenarobím. Ak mám pravdu povedať tak sa naozaj teším. Hlavne na Londýn. Vždy som tam chcela ísť. Mám päť top miest, ktoré chcem navštíviť. Medzi ne patrí aj Londýn. Aspoň jeden sen sa mi splní.

Hodina prešla a ja som ešte stále v kúpeľni. Síce už som oblečená no neviem čo s vlasmi. Dám si ich iba do copu.
Po chvíli sa surovo otvorili dvere a keď hovorím surovo tak veľmi surovo. Odskočila som na bok a vystrašene sa pozerala. Samozrejme, že nikoho iného okrem Iana som nečakala.
,,Hodina prešla!" vôbec nechápem prečo je nahnevaný. Keď ma zlý deň on tak ja ho budem mať tiež?
,,Čo tu dopekla toľko robíš?! Stále vyzeráš hrozne ako včera, dnes ráno a aj teraz ani make-up ty nepomôže! Neviem o čo sa snažíš!" tak to má vyviedlo z miery. Áno dotklo sa má to. Koho nie? Viem, že som škaredá, ale nemusí mi to hovoriť.
Odteraz ho budem naozaj ignorovať. Jednoducho ho obídem a moje nohy smerujú dole. Vonku na parkovisku už čaká auto. Je pripravené aj môj kufor je tam naložený. Vonku stalo služobníctvo a po mojich rodičov nezostal ani prach. Neprišli sa rozlúčiť.
,, Poď už dosť meškáme!" Iba zahučal a sadal za volant. Tak nič ešte raz sa pozriem na náš veľký dom. Jediné čo mi bude chýbať je služobníctvo, pretože niektorí ľudia sú tu so mnou od narodenia. Ale aj tak staré časy vždy každému chýbajú.
,,Čo zas reveš?!" je to jeden drbnuty cvok!!!! Ktorý ušiel zo psychiatrie. Ako prežijem?! 

Nová časť je vonku!!!!
Táto časť neprešla úpravou gramatických chýb (vlastne žiadna) a budem rada keď si to nebudete všímať.

Budem rada ak napíšete nejaký "koment" a hodíte hviezdičku. 😍😍😍