Vydatá za mafiána

20

Nastalo ticho. V miestnosti bolo počuť moje stále ťažké dýchanie. Ja predychávam moju nočnú moru zatiaľ čo Ian vedľa mňa sedí. Jednu ruku ma položenu vedľa seba a druhá ostala nehybne na mojom chrbte. Pozerá...ani neviem kam a snaží sa spracúvať informáciu, ktorú som mu povedala. Už viem kde je Brooke teda aspoň si to myslím.

Vstala som a mierila si to do Ianovej pracovne. Zapla počítač a o chvíľu som zadala presné súradnice. Je to byt. Môj byt. Skôr to bol môj byt. Bolo to miesto kde som bývala s Tobiasom. Poznám tam celú ulicu. Bývali (bývajú) tam skvelý ľudia, s ktorými som si fest dobre rozumela. Ale musela som odísť. A nechať tam všetko. A to iba kvôli Tobiasovi.

,,Čo hľadáš?" odrazu sa tu pri mne zjavil Ian.

,,Môj byt. Tam bude Broke. Musí tam byť. Ak tam nie je tak už fakt neviem."

,,Byt? Tvoj byt?"

,,Môj byt. Teda niekedy. Vtedy som tam bývala s Tobiasom," prikývol a pozorov čo to ja robím. Byt sa nachádza pár ulíc od môjho rodného domova. Takže to bolo celkom ľahko nájsť.

,,Prosím ťa napíš mi tu adresu na papier."

,,Papier? Na čo ti je papier keď viem kde to presne je."

,,Ty tam nejdeš. Je to nebezpečné," to nemyslí vážne!

,,Ale idem! Je síce od teba pekne, že sa o mňa bojíš, ale musím tam ísť týka sa to mňa," pokrútil hlavou a podal mi papier.

,,Píš! Nebudem sa s tebou teraz hádať. Nevieš čo ten človek môže urobiť. Takže teraz pôjde zrejme po tebe," to je síce asi pravda... Napísala som mu adresu. A všetko čo sa toho týka. Sadla som si na gauč a pozorovala ako sa to tu hemží ľuďmi. Pripravovali sa. Zbrane, náboje a všetky tie blbosti, ktoré im na niečo budú. Zatiaľ čo ja tu sedím a dívam sa na nich. Najviac ma serie, že nemôžem nič urobiť. Iba sedieť a čakať.

Za necelých desať minút vyrazili. A mňa tu nechali. Našťastie nie som tu sama Ian mi tu nechal dvoch svojich mužov. Aj keď nechápem na čo. Jeden z nich strážil dvere a druhý pozeral so mnou televíziu.

,,Čo tak pukance?" opýtala som sa spolu-sediaceho na čo som si vyslúžila jeho pozornosť.

,,To znie ako dobrý nápad," ukázal pekný rad svojich bielych zubov. A ja som vsala s miernym úsmevom na mojej tvári a išla teda robiť tie pukance.

Našla som iba s maslovou príchuťou. Nevadí pukance ako pukance. Ako som ich vkladala do mikrovlnky tak som započula zvuk. Skôr zvuk motora. Auto, nejaké auto zaparkovalo na našom výjazde.

,,Už prišli?" Tom, ktorý sedel na gauči spozornel. Bol vyľakaný.

,,Písal mi...oklamali nás. Určite tak skoro by tu neboli. Teraz mi písal, že vyrážajú domov. Mel to nie sú oni," oklamali? Kto to potom je? Tobias?

,,Dopekla! Mel utekaj do nejakej izby! Hlavne sa zamkni," prikývla som a hneď utekala hore. Vôbec netuším kde mám ísť respektíve neviem kde sa mám skryť. Ani neviem kedy a pocítila som moje slané slzy ako si robia cestičky po mojej pokožke. Všetko bolo fajn, ale zas to zničil. To všetko musí zničiť? A hlavne teraz? Keď mi bolo už fajn a nemusela som myslieť na to ako sa večer vyspím.

Dopekla kde si Ian keď ťa teraz potrebujem? 

Chcem sa ospravedlniť za neskorú časť a veľa gramatických chýb. Túto časť som strašne písala na rýchlo.  Ale mala som poslednú dobu toho strašne veľa. Monitor som napísala a ešte ma čakajú prijímačky. A to z dvoch predmetov v ktorých nie som až tak dobrá. Takže asi moc častí nebude vychádzať a keď tak ta až po nejakom dvadsiatom máji. Takže držte mi palčeky aby som všetko zvládla a aby ma prijali.