PROLÓG

14.4K 221 4
                                    

Nachádzala som sa v malej ,ale zato útulnej izbe. Predo mnou boli dve posteli ,na ktorých ležali moji rodičia.
Po mojom boku bola teta Chloe a jej manžel Fred. Sedeli sme na malom ružovom gauči a čakali kým príde doktor s ďalšími informáciami.
Otvorili sa dvere a do izby vstupil doktor. Vysoký,štíhlej postavy okolo 30. Na tvári mal najprv úsmev no keď otvoril zložku tak ho zamrazilo.
Hľadeli sme na neho ako na zjavenie.
Po dlhých ničivých minútach čo sme len hľadeli ,tak konečne prehovoril.
,,je mi to ľúto.
Aj naďalej som na neho pozerala s tým že si zo mňa robí ,,dobrý deň,,.
Ani preto som nezaznamenala malú slzu ,ktorá sa mi koťúľala po líci.
Za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie až sa z toho stal neovladateľní plač.
Teta ma zobrala do pevného objatia a utešovala ma .
Šššsš do bude dobré Lucy.
Vedela som že to už nebude také ako bolo. Trochu som sa upokojila až som nakoniec zaspala na tom malom gauči.

Zobudila som až na keď som mňou niekto triasol.
Ťažko som otvorila svoje červené a uplakané oči.
Uvidela som Tetu Chloe .
Keď videla že som sa zobudila venovala mi úsmev.
Poď Lucy ..musíme ísť.
Nevedela som čo tým myslí.
Nevedela som ani to prečo sa nachádzame v nemocnici.
Potom mi to docvaklo.
Otočila som sa ,ale už tam neboli.
Boli tam len prázdne postele.
Kde sú?
Opýtala som sa Tety so smutným tónom v hlase.
Odviezli ich.
Kam?
Čakala som na odpoveď ,ktorá sa nedostavila.
Tak kam!
Toto som povedala už s nahnevaným tónom a slzami v očiach.
Neviem zlatko,neviem.
Viem že to vedela len mi to nechcela povedať. Alebo ma s tým raniť.
Znovu ma objala ,ale teraz už silnejšie.
Poď zlatko musime ísť.
Prikývla som a nasledovala tetu k autu.
Nastúpili sme do čierneho auta značky Jaguar.
Sedela som vzadu a hlavu mala opretu o okno.
----

Po dlhej ceste som vystúpila pred našim domom.
Teda pred domom mňa a mojich teraz už zosnulých rodičov.
Kráčala som malou chodbou ,kde som si vyzula svoje topánky a dala dole mikinu.
Vybehla som do izby a ľahla si na posteľ.

Klop klop..môžeme.

Ano
Do izby vošli Teta Chloe a strýko Fred.
Viem ,že je to teraz ťažké a veľmi náročné pre teba.
Ale nemôžeš tu zostať sama.
Máš len 6 rokov.
Odmlčala sa a potom pokračovala ďalej.
Zostaneme tu do konca pohrebu a potom pôjdeš s nami.
Kam?
K nám. Budeš bývať u nás a budeme sa o teba starať ako najlepšie vieme.
Usmiali sa na mňa a ja som im to opätovala.
Dobrú noc Lucy ..vyspi sa dobre.
Pobozkali ma a odišli z izby.

Znovu som si ľahla a premýšľala.
Nad pred tým všetkým.
Na všetko pekné prežité s mojimi rodičmi.
Potom nad prítomnosťou a budúcnosťou.
V tom som aj zaspala.

------

O týždeň:

Je deň po pohrebe a práve si ukladam oblečenie do kufru.
Oblečenie,obľúbených plyšákov,hygienické potreby,obuv...

Nechala som ich v izbe a zobrala si len malý batoh.
Išla som dole ,kde sedel strýko Fred a pil kávu.
Ahoj Lucy
Ahoj
Máš pripravené všetko?
Ano mam ich v izbe.
Fajn za pol hodinu odchádzame.
Prikývla som a išla si zobrať tanier s toastami.
Sadla som si na stoličku a pokračovala v jedení.

Je 10:30 a práve dojedám svoje raňajky.
Teta zobrala môj tanier a umyla ho.
Ďalšia zastávka chodba s teniskami a mikinou.
Otvorila som dvere a kráčala k autu.
Sadla som si a priputala sa.
Celú cestu som pozerala von oknom.
Vystupovali sme a ja som nevedela prečo.

Letisko.

Nastúpili sme a dalej si už nič nepamätám,lebo som zaspala.

New story from sarcastic!!!!





Love Me [MF]Donde viven las historias. Descúbrelo ahora