Zberatelia tajomstiev ✔

XXX. Blato nie je najhoršia časť večere

Media: Aaron Foster

Soundtrack: Adam Road - If G-D Don't Follow Me (Down This Road)

Blato nie je najhoršia časť večere

Keď Molly odišla za Radou, brali sme to ako znamenie, že naše stretnutie práve skončilo. Na našu smolu sme tak však premeškali večeru, čo nám veľmi nevďačne pripomenuli naše prázdne žalúdky.

„Ja to do zajtra neprežijem," vzdychol si Lukas a zhrbil sa na stoličke oproti mne.

Musel som s ním súhlasiť. Ako mám vydržať, kým sa dozviem, ako zareagovala Rada? Budú vôbec ochotní vypočuť si Starú Mol? Členovia síce tiež neboli najmladší, no vek Molly Whitelawovej sa blíži k osemdesiatke – či ju už presiahla? Nebol som si istý, na tom však nezáležalo. Mali možnosť označiť ju za senilnú a nás za hlupákov, ako sa na nás radi pozerali. Vedel som si predstaviť, že ak nik iný, tak aspoň Brightová im pripomenie to, čo som povedal pri výsluchu a teda to, že som im danú dýku veľmi podrobne nepopísal. Ako som teda mohol s takou istotou určiť, že je to ona?

Upokojil som sa, keď som si uvedomil, s kým budú mať dočinenia. Molly bývala Hlavnou Staršou a vedela, ako Rada funguje a čo na ňu platí, nehovoriac o tom, akú povahu mala. Nebudú to s ňou mať ľahké. Nedá si skákať po hlave a vedel som si predstaviť, ako im vyčistí žalúdky nielen ak sa pokúsia prinútiť ju zložiť prísahu, no i spochybniť to, čo hovorí.

„Ani ja," pridal sa k nemu Gabriel. „Nikdy som si nemyslel, že by som zomrel od hladu. Vždy som si predstavoval, že zomriem v boji alebo ako starec."

Ticho a krátko som sa zasmial. Aha, takže vôbec nemysleli na to, čo ja. Malo mi napadnúť, že to nebudú tak riešiť a budú ich skôr trápiť prázdne a škvŕkajúce žalúdky.

„Naozaj nie je šanca, že by sme niekde zohnali jedlo?" spýtal sa Chris, ktorý rovnako ako ja dnes do seba iba nahádzal obed, ktorý predstavoval jeho dnešný prídel potravy. Avšak na rozdiel odo mňa mal krátko po obede tréning, kde to vycvičil a jeho telo teraz žobronilo aspoň o kúsok jedla.

„Vyzeráš, že si na tom s hladom horšie ako my," Gabriel sa lepšie prizrel Chrisovej zúboženej tvári, kde sa zračilo nefalšované zúfalstvo.

„Aké to len máme šťastie, že náš otec pracuje v kuchyni," naširoko sa usmialo jeho dvojča. „Večera skončila len nedávno, ešte tam s Fosterom budú. Niekto totižto musí upratať špinavé riady a mám silné tušenie, že to aktívni Zberatelia nechajú na tých ex."

„Máme vôbec nejakú nádej, že sa nám od nich podarí dostať nejaké jedlo, keď ich toto vytočí?" spýtal som sa, no zároveň som už aj vstával. Nádej určite bola a nech bola akokoľvek malá, tak stála za to, aby sme to aspoň vyskúšali. Hneď nato sa postavili i oni traja vydali sme sa na našu najbližšiu misiu, v ktorej ak zlyháme, budeme hladovať až do rána.

K Centru sme sa blížili oveľa ráznejším a rýchlejším krokom ako keď sme tam šli na ponaučenie. Ulicami sme prefičali a ani sme sa nenazdali a upierali sme hladné pohľady na najväčšiu budovu v celom Meste. Nevyrovnala sa jej ani tá, kde sídlila Rada. Nebola taká prečačkaná, dokonca i oproti knižnici vyzerala nadmieru obyčajne. Obdĺžniková budova v sebe skrývala to, čo sme v tieto dni považovali za najdôležitejšie. V prednej časti sa nachádzali zdravotnícke stredisko, kde som vypomáhal. Prízemie obsahovalo iba registráciu pacientov a sklad. Lôžková časť sa nachádzala na všetkých troch poschodiach nad nami. Dnes som nimi behal hore dolu.

Škoda len, že mi pred odchodom nenapadlo prejsť do zadnej časti Centra, kde bola rozsiahla jedáleň s kuchyňou a niečo si odtiaľ pre istotu zobrať. Na moju obranu som mal dosť naponáhlo, lebo ma tu zdržali dlhšie ako som plánoval a nemohol som ich odbiť s tým, že idem študovať, keď bolo potrebné ošetrovať zranených.