Zberatelia tajomstiev ✔

V. V sne môžeš umrieť, vieš?

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Frightened Rabbit - Death Dream

V sne môžeš umrieť, vieš?

„Po troch hodinách, čo sme vyrazili z Holly Springs som zavolala rodičom, aby som im povedala, že som práve dorazila do Jacksonu. Zaklamala som im, že idem hľadať skupinu, čo ma tu mala čakať a že sa im budem ozývať tak často ako sa len bude dať. Mama v mojom hlase počula, že som nervózna. Myslela si však, že to je novým prostredím a skúsenosťou a nie tým, že jej klamem. Preto odo mňa nechcela detaily cesty a ani sa nevypytovala priveľa. Akosi som tušila, že možno pri ďalšom telefonáte také šťastie mať nebudem, no nechcela som myslieť priveľmi negatívne alebo si to nebodaj privolať.

Zvyšok cesty vlakom sme mali dobrú náladu.  Zo mňa opadol strach a paranoja a z JJ-a zamyslenosť. Pri vystupovaní sa to ale opäť zmenilo. V ušiach som mala slúchadlá, keďže som opúšťala bezpečný priestor prázdneho kupé a chystala sa vstúpiť do ľuďmi preplnenej stanice Denveru, ktorá bola omnoho väčšia ako tá v Holly Springs. Tým pádom poskytovala priestor väčšiemu množstvu tajomstiev nosiacich ľudí.

JJ mi pomohol vystúpiť a v momente, ako sa naše nohy dotkli povrchu zemského, ktorý patril Denveru, sa zasa zmenil na toho hlavu otáčajúceho a pohľadom bystriaceho Zberateľa. Chytil ma za ruku a ja som si tou voľnou pridala hlasitosť, aby hudba prekričala všetkých ľudí a ich tajomstvá. Ťahal ma cez stanicu a neustále sa obzeral cez rameno. Zamračila som sa. Predtým to nerobil. Vtedy sa pozeral všade, nielen za seba. Nemohla som to ignorovať a tak som sa otočila aj ja, len tak letmo, aby som vedela, na čo to pozerá. Bolo to Spektrum? Skrýva sa tu niekde medzi ľuďmi? Ak áno, asi ho neuvidím. Tvrdil, že zrakom sa to nedá... no možno predsa len. Ak nás má niečo napadnúť, chcem vedieť, čo to je, predtým, ako sa tak stane.

Nevšimla som si nikoho podozrivého, ale i tak mi kvôli JJ-ovým reakciám zvieralo srdce od strachu. Ten práve hľadal východ a tak som sa zas pozrela dozadu. Ľudia, ktorí tam boli predtým – čo som stihla zahliadnuť -, už zmizli. Šli na svoje nástupištia alebo odišli za svojimi blízkymi, ktorí ich čakali. Pár ľudí však za nami ostalo a medzi nimi i stará pani, o ktorej som si bola istá, že som ju zazrela, ako pristupuje do vlaku v Holly Springs. Nemohla som si ju s nikým pomýliť. Mala čiernu trvalú so sivými odrastami, kruhy pod hnedými očami, na širokých pleciach mala prehodený škaredý fialový svetrík, ktorý zrejme zažil občiansku vojnu a v ruke vyblednutú kabelu, kde by sa jej vošli štyri čivavy. Bola nízka, nemohla mať viac ako stopäťdesiat centimetrov. I napriek tomu svojím výzorom pútala pozornosť, a preto mi neunikla.

A ani my jej.

Stará pani na nás upierala svoj pohľad. Nepozrela na nás tak, ako to robia, keď v dave hľadajú svojich blízkych. Nepozerala ani spôsobom, akoby uvažovala, či nás pozná. Vyslovene na nás zazerala a mierne sa uškrnula. Možno sa mi to s tým úškrnom iba zdalo, no jej zazeraním som si bola istá.

Potiahla som JJ-a za ruku, aby som získala jeho pozornosť. Netrpezlivo sa na mňa pozrel. „Tá pani za nami s trvalou je divná," povedala som, no sama som sa nepočula. To by som musela prekričať hudbu a tým pádom by ma začula aj čudná pani. JJ ma však počul, lebo sa hneď otočil a keď ju zbadal, zamračil sa.

Do riti, prečítala som mu z pier. V tej chvíli som začínala cítiť tlaky v hlave a zvláštny pocit sprevádzaný zrýchleným dychom. Väčšinou som niečo také v miernejšej forme cítila pri prichádzajúcich tajomstvách. Teraz však mali byť vytesnené. Nemajú prichádzať. No toto jedno kašlalo na bariéru, ktorú predstavovali slúchadlá s hudbou. Cítila som na sebe studený pot a keď som sa pozrela na svoju ruku, trochu sa mi triasla.