VIII. My ale nie sme teleshoping!

340 41 27
                                    

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Grizfolk - Waking Up The Giants


My ale nie sme teleshoping !





Dlhú chvíľu sme pri kráčaní mlčali. Šli sme vedľa seba. Ja som sa obzerala okolo seba pri každom šuchnutí trávi a zašušťaní listov. JJ pozeral priamo pred seba a mračil sa, akoby nevnímal nič okolo, iba to, čo zanechal za sebou. „Nie sú tu. Cítil by som ich," povedal, keď si všimol, ako bláznivo otáčam hlavu z jednej strany na druhú.

„Keď ich dokážete vycítiť, ako to, že tí v Rezervácii..."

„Určite o nich vedeli, len ich bolo priveľa," odpovedal mi skôr ako som stihla dokončiť otázku. „Muselo ich byť priveľa. Ten vietor..." pokrútil hlavou. 

Včera v noci Denverom svišťal vietor, ktorý sem tam rozkmital i sklo v oknách, no nechápala som, ako to mohlo mať niečo spoločné s napadnutím Zberateľov. Aj teraz som po zaklonení hlavy videla ťažké mračná, z ktorých mohlo kedykoľvek začať pršať. Možno ich prihnal práve spomínaný vietor.

Znova som si spomenula na sen. I tam bolo tesne pred búrkou či aspoň lejakom. Cítila som to vo vzduchu. Netušila som, prečo som taká fixovaná na ten sen, no odkedy som vedela novú informáciu o Spektrách, nedokázala som naň prestať myslieť.

„Čo sa stane s mysľou človeka, keď ho napadne Spektrum?" spýtala som sa trochu od veci. Mne to však dávalo zmysel. V hlave sa mi totižto prehrávala scéna, ako Spektrum hovorilo, že Arthur už nie je doma. 

JJ ku mne zvrtol hlavu a prisala by som, že jeho tvár mala výraz: bože, tá sa zasa ide vypytovať. Ako mám však vedieť odpovede, ak sa nebudem pýtať? Je to predsa momentálne jediný spôsob, ako zistiť to, čo potrebujem. Ibaže by som sa spýtala nejakého Spektra, čo neprichádzalo do úvahy.

Nezatváril sa nadšene, ale odpovedal mi. „Zanikne. Daný človek prestáva existovať. Jeho telo preberie Spektrum. Mágiou sme sa pokúšali Spektrum v tele potlačiť, no nik sa neozýval a po tom, čo mágia pominula, bolo Spektrum späť vo velení. Nedajú sa odtiaľ dostať, človek s tým nemôže bojovať, lebo neexistuje. Sú to parazity, ktoré potrebujú schránku, nie to, čo je vo vnútri. Neodídu. A my ich odtiaľ nemôžeme dostať."

„Takže..." nasucho som prehltla. Ťarcha významu tých slov mi nedovoľovala povedať to nahlas, „...takže musíte zabiť človeka, aby ste zabili Spektrum."

„Človek v tej chvíli už nie je, Simone. Zabíjame iba Spektrá. Ale áno, musíme pri tom zabiť aj schránku. A teraz by bolo fajn, keby sme sa nerozprávali a šli v tichosti bez otázok," bola to napoly požiadavka, napoly tak trochu rozkaz. „Musím sa sústrediť, aby som Spektrá našiel skôr ako oni nás," dodal.

„Jasné," prikývla som. V tvári som mu však videla, že  to nebol jediný dôvod. Odkedy sme prišli do Rezervácie, nemal čas spracovať, čo sa vlastne stalo. Moje otázky neboli úplne mimo, no nedovoľovali mu ani poriadne vstrebať, čo sa dialo. Jeho rodine šlo o život, ak už neboli mŕtvi. Ako ich chce vlastne zachrániť? Má aspoň nejakú predstavu?

To som sa ho, ako chcel, nepýtala.

● ○ ●

„No? Čo je?" ozval sa po zdvihnutí dosť nepríjemný hlas Aarona Fostera a to zrejme ani nevedel, kto mu vlastne volá. Z JJ-ovho rozprávania som vedela, že neznáša Zberateľov tajomstiev a že ani JJ-a si neobľúbil. Vyzeralo to však tak, že Aaron bol mizantrop a bolo jedno, kým osoba, s ktorou sa bavil, bola.

Zberatelia tajomstiev ✔Donde viven las historias. Descúbrelo ahora