Zberatelia tajomstiev ✔

IX. Nový nepriateľ na scéne

Media: Keith

Soundtrack: The Score - Stronger

Nový nepriateľ na scéne

Za minútu štvrť na jedenásť.

Čas smrti.

Presne vtedy Theo, pôvodné Spektrum, pán Spektier, prebodol posledného syna s víťazoslávnym výrazom v tvári. V očiach mu šialene žiaril úspech, na perách mu hral úsmev. Jeho tvár bola posledná vec, ktorú som v ten večer videl. Posledná myšlienka ale patrila inej osobe s hnedými očami. Konečne budeme so Simone v bezpečí. Žiadne Spektrá, žiadne tajomstvá, žiadne magické predmety. Nič z toho nám už nebude ničiť životy.

Keď ma zabíjal, cítil som ako mi telom prechádza každý centimeter Spektrálnej dýky a rozsieva stupňujúcu sa bolesť do okolia. Potom ma obomkol chlad – nekontrolovateľný, neutíšiteľný, ktorý ma zmrazoval a znehybňoval. Po ňom nasledoval ťažko opísateľný pocit ľahkosti. Všetko vôkol mňa prestalo byť dôležité. Svet sa zmenšoval až zostal len pocit, že vo chvíli smrti na ňom vlastne nezáleží a uvedomenie si vlastného ja. Bol som len ja a moja cesta do Večného mesta.

Počul som, že niekedy teraz by sa mala objaviť Mortalis alebo jej pomocníčka, no vedel som len o sebe. Opustil som svoju schránku s posledným výdychom. Pomaly, pomaličky som sa oslobodzoval, aby som mohol zanechať svet ľuďom, ktorí sú silnejší ako ja.

Bol som len svojou podstatou, ktorá sa nachádzala mimo môjho tela. Stál som za svojím vlastným chrbtom a videl som Thea, ako spokojne prechádza pohľadom po mojej tvári, ktorá mi ostala skrytá. Oči mu žiarili a vyžarovala z neho neopísateľná spokojnosť z mojej smrti. Stavím sa, že v živote ho nič viac nepotešilo ako to, že ma konečne zabil.

A to sa mu podarilo.

Už som nepatril do sveta živých, ktorý by ma spútaval svojimi zákonmi a podmienkami.

Ak som si aj počas svojho života myslel, že viem, čo je sloboda, mýlil som sa. Skutočnú slobodu som pocítil až keď som zomrel. Neťažilo ma absolútne nič. Nemal som žiadne záväzky, starosti ani povinnosti. Nebol som Knight, posledný syn ani Zberateľ, ktorý sa snažil o nemožné.

Bol som Jason Jared, ktorý zomrel a nikto od neho už nemohol nič chcieť.

Bol som Jason Jared, ktorý bol mŕtvy a mal pokoj.

Bol som Jason Jared, ktorý o chvíľu natrafí na niekoho, kto ho odprevadí do Večného mesta, kde strávi svoj posmrtný život.

Už som si myslel, že smrteľnému svetu uniknem, keď som sa opäť raz presvedčil, že pre mňa asi nič nie je také jednoduché ako u ostatných. Ani zomrieť nemôžem normálne.

Vytušil som za sebou osobu. Vlastne za mojou podstatou, lebo za sebou som stál ja sám. Pomaly, ako v spomalenom zábere, som sa otočil. Keby som toho bol schopný, zalapal by som po dychu.

Oh, Mortalis!

Celý život som veril vo Večné mesto a nesmrteľnú dvojicu, ktorá predstavovala Smrť a Život, ktorých sme volali Mortalis a Vitar. Existovali. Museli. Pretože bielovlasá žena s takými čiernymi očami, že som sa v nich videl, stála priamo predo mnou. Nie dlhé vlasy mala vzadu na zátylku zopnuté do voľného drdola na vrchu hlavy položenú čiernu korunu. Jej dlhé šaty boli taktiež čierne, takisto ako jedna z perál na jej náhrdelníku.

Samotná Mortalis si pre mňa prišla. Tá osobne vraj často nechodieva, ale posiela smrtky, svoje pomocníčky. Neviem čím som bol hoden pozornosti Kráľovnej smrti, ale zrejme to bolo mojím menom a postavením posledného syna.