Zberatelia tajomstiev ✔

VII. 22:14

Media: Simone Gahamm

Soundtrack: Fleurie - breathe

22:14

Po pohrebe smútiaci ešte chvíľu zotrvali na námestí. Genevieve spálila telá ich blízkych kúzlom, ktoré nezasiahlo pódium, na ktorom boli uložení. Po tom, čo zhasol posledný plamienok, sa začali zbierať do svojich izieb v skupinkách, aby si v súkromí rodín a priateľov uctili mŕtvych.

Chris ani ja sme nikoho okrem našej rôznorodej skupinky v Meste tajomstiev nemali. Postávali sme teda pri nich, kým nezačali odchádzať i oni. Prví sa od nás odpojili Towsendovci. Pán Foster sa ponúkol, že pani Towsendovú odprevadí s jej synmi, ale ona to zamietla a vyhŕkla niečo v tom zmysle, že potrebuje byť sama a hlavne preč od Zberateľov. Netušili sme, či sa to týka aj jej synov, ale keďže odchádzala spolu s nimi, predpokladala som, že boli výnimkou.

Ešte kým neboli od nás príliš vzdialení, sa Lukas naklonil z vozíka. „Hej, Cassie!" zavolal na ňu. Otočila sa k nemu, lebo dovtedy mala stále upretý nesústredený pohľad na pódium, hoci na ňom už nikto neležal ani nestál. Venoval jej jemný, povzbudivý úsmev. „Môžeš ísť s nami, ak nechceš byť sama," navrhol jej.

Nič mu na to nepovedala. Iba pokrútila hlavou, prekvapivo tiež s úsmevom. Tiež chcela smútiť osamote a nikto sa jej ani nečudoval. Ešte raz sa pozrela dopredu a potom sa aj ona s nami rozlúčila a pomalým krokom sa podbrala preč. Brightovci ju nasledovali krátko nato.

Chris sa za nimi pozeral, akoby chcel ísť tiež. Spomínal, že sa spriatelil so Charlotte a očividne mu na nej naozaj začalo záležať. Po tej párty som na neho bola taká naštvaná, že som ani neverila, že by bol niečoho takého schopný. Počas cesty do Mesta snov mi tiež nedával veľa dôvodov, aby som v niečo také verila. Ale teraz...v jeho pohľade bolo niečo, čo ma nútilo zmeniť názor. Hoci okolo nás vládla zima, chlad z Chrisa, akého som poznala, opadal.

„Choď za nimi," povedala som mu a bradou ukázala na súrodencov, ktorí sa na seba vôbec neponášali.

„Čo? Prečo by som šiel?" spýtal sa ma zaskočene.

„Vyzeral si, že chceš," odvetila som a zrazu som si nebola istá, či som jeho pohľad pochopila správne.

„Rozmýšľal som nad Eileen. Nemajú nikoho a hoci je tá žena fakt hrozná, je ich jedinou žijúcou príbuznou. Možno žijúcou," dodal neisto. „Nevedia ani len to, či ju Theo zabil, alebo ju len väzní. Napadlo mi, že či sa s ňou v mysli nerozlúčili tiež."

Chápajúc som prikývla.

„Nemôžem ťa ale nechať samú, keď ťa títo ľudia vraždia pohľadom. To neprichádza do úvahy!" vyhlásil absolútne vážne a rozhorčene, čo ma donútilo usmiať sa.

„Chcem sa ešte porozprávať s pánom Fosterom, takže na mňa nemusíš čakať. O ľudí sa netráp. Som zvyknutá, že na mňa ľudia pozerajú ako na divnú a že sa snažím pomedzi nich chodiť neviditeľná," ubezpečila som ho a hovorila som pravdu. Nikdy by som si nebola pomyslela, že stredná škola pre mňa predstavovala výcvik ako prežiť medzi nehostinnými magickými osobami. A pán Foster bol ešte stále neďaleko nás, takže nebudem sama. Brightovci sa však stále vzdiaľovali. „Podľa toho, čo si mi hovoril, pri tebe Charlotte stála, keď som zomrela a ty pri nej, keď jej matka ušla. Ja som späť, ale Eileen nie."

„Nevie či ju má neznášať, alebo dúfať, že sa napriek všetkému vráti," povedal ticho. „A po tomto tu už dupľom."

„Tak choď," poslala som ho znova. „Ja budem v pohode. Ubezpeč sa, že aj ona."