Zberatelia tajomstiev ✔

Prológ

Media: Chris Raynolds

Prológ

Poznáte ten pocit, keď niekto vie vaše tajomstvo a vy ani za nič neviete prísť na to, ako to môže vedieť? Nech nad tým rozmýšľate koľko chcete a snažíte sa zistiť, ako môže byť daná osoba s vaším tajomstvom prepojená, príde vám to neustále nemožné. Máte pocit, že sa svet zbláznil alebo že vás niekto zradil a prezradil niečo, čo nemal. Problém ale je, že vaše tajomstvo vedelo minimum ľudí a z tých, ktorí ho strážili, ho stopercentne nikto nevyzradil.

Tak ako ho teda niektoré osoby vedeli?

Ako k nemu došli?

Kto im ho prezradil?

A potom to zistíte. Dosť nepríjemným spôsobom prídete na to, že títo ľudia nielenže vedia vaše najstráženejšie tajomstvo, ale aj všetky ostatné. Tento fakt vás štve, príde vám to nefér a ako útok na vašu osobu. Vec sa má ale tak, že nie ste jediní, ktorého tajomstvá pred nimi nie sú skryté. Vedia všetky tajomstvá. Nie nadarmo sa im hovorí Zberatelia tajomstiev.

Najprv vám to príde nemožné a neuveriteľné, potom absolútne nefér a ste kvôli tomu naštvaný. Následne príde iný pocit. Mám tajomstvá a títo ľudia ich vedia. Ľudia taja veci z rôznych dôvodov. Väčšinou však nejde o dobré a nevinné veci či drobnosti. Tajomstvá vznikajú, lebo ľudia chcú schovať to nedobré v nich; to, čo považujú za niečo, čo musí ostať skryté, čo svet nemôže vedieť. Mal som tajomstvo, ktoré som skrýval nech sa dialo čokoľvek. Klamal som, štval som sa, odplašil som od seba ľudí, maskoval som pravdu. Robil som to preto, lebo som vedel, že ľudia sa na mňa razom začnú pozerať inak.

A zrazu to niekto nielenže vie, ale dokonca to pred všetkými prezradí! Na porazenie! Celý čas sa človek snaží, robí, čo môže, a potom si príde baba, o ktorej by som ani len neuvažoval, že nie niečo o tom mohla vedieť, a prezradí to! Len tak!

Začala sa tým spomínaná reťazová reakcia pocitov. Neschopnosť uveriť, hnev a pocit krivdy. Potom nasleduje ďalší pocit a ten je stokrát lepší ako tie predošlé. Má dokonca upokojujúci účinok. Poznáte ten pocit, keď máte tajomstvo a viete, že ľudia, ktorí ho vedia, vám aj tak pomôžu a stoja pri vás? Do toho sa pripočíta pocit akéhosi bezpečia, že sa nemusíte skrývať, že môžete byť, kým ste, lebo oni to aj tak vedia. Ste sami sebou a hoci – povedzme si to na rovinu – nie ste žiadne neviniatko a ani by ste nevyhrali cenu za najpríjemnejšiu osobu na svete, rešpektujú, kým ste, a prijmú vás medzi seba, i keď ste medzi nimi niečo ako mimozemšťan.

S týmito ľuďmi som stál bok po boku, keď sme sa dostali do problémov a keď sme riešili záhady, ktorým nerozumeli ani oni. Kryl som si chrbát s ľuďmi, ktorých som nebral vážne a ktorými so opovrhoval. Na začiatku som ich vyhodil z večierka. Jeden z nich sa ma zastal a pravdepodobne mi tým zachránil život a ten druhý prekonal svoj odpor voči mne a odolal pokušeniu vyhodiť ma z trinásteho poschodia. Aj napriek tomu, že sme vykročili zlou nohou, sme sa stali jeden druhému stali súčasťou života a teraz by som si nevedel predstaviť svet, v ktorom by som ich nepoznal.

Bol by to svet so zatajenými, mne nedostupnými tajomstvami, v ktorom by som blúdil ako slepý. Bol by to svet, kde by som stále skrýval seba samého. Bol by to svet, ktorého mágia by mi ostávala skrytá. Taký svet by sa mi nepáčil. Myslím si to aj napriek tomu, že teraz trčím v meste, ktoré je uprostred júla pokryté vrstvou snehu a môj obyčajný zadok tu mrzne.

Nachádzam sa v Meste tajomstiev, kde sa zoskupili ľudia, o ktorých sa mi v živote ani nesnívalo. Ich hodnosti a schopnosti boli pre mňa najprv chaotické, neskôr som sa v nich začal orientovať a uvedomil som si jednu vec. Pre mňa predstavovali títo ľudia, celá ich komunita aj s ich nepriateľmi, niečo neuveriteľné a neskutočné. A predsa som to bol ja, kto bol medzi nimi výnimočný. Bol som jediným obyčajným človekom, ktorý s ich svetom do začiatku leta nemal absolútne nič spoločné. Mojimi žilami tiekla krv bez štipky mágie.

Nikto však nie je len zbytočný človek. Každý tu má svoje miesto. Dokonca aj ja. Záleží len na tom, ako sa postaví situácii. Mohol som byť vydedencom. Mohol som sa na všetkých a všetko vykašľať a trucovať vo svojej izbe, či sa dokonca pokúsiť o útek. Pridal som sa však ku človeku, ktorého som neznášal a ktorý mnou opovrhoval, čím sa pre mňa všetko zmenilo.

Začali sme sa považovať za niečo ako priateľov – pričom ani jeden z nás netušil, presne v ktorom momente sa to asi stalo – a  spoločne sa dostávali hlbšie do tajov magického sveta, ktorý pred nami skrýval tajomstvá, ktoré nás mohli stáť život. Napriek tomu, že sa priatelím s ľuďmi, ktorí majú prístup k tajomstvá, nepoznajú ich všetky. Mnohé im ostávajú skryté. O čo ide Spektrám? Prečo sa zrazu rozhodli nechať nás umrznúť v Meste tajomstiev? Načo im je Spektrálna dýka? Kto je ich pán?

To nevedia ani Zberatelia tajomstiev.

Ja osobne nepoznám ten pocit, keď niekto vie všetky tajomstvá. Teraz si tento pocit okúsia i oni, keď musia tápať v tme a spoliehať sa na niečo iné ako výlučne na tajomstvá ostatných. Mali sme pred sebou úlohu odhaliť plány nepriateľov predtým, ako sa im ich podarí uskutočniť, pričom pred nami ostávali poriadne skryté.

Všetci v Meste tajomstiev sa zrazu cítili ako ja – obyčajný človek, stojaci uprostred víru tajomstiev, zrád, sprisahaní a vrážd. Aj tie najhoršie tajomstvá obyčajných ľudí boli ničím v porovnaní s tými, ktoré sa na nás rúcali. Mali sme dočinenia s tajomstvami, ktoré by dokázali zničiť svet taký, aký ho poznáme. Neboli to len tajomstvá ľudí, ktorí patrili do magického sveta, či Zberateľov, Spektier alebo čarodejníkov. Nie. Bola to kombinácia toho všetkého, každý niesol kúsok skladačky a každý ho skrýval.

Najhoršie na týchto tajomstvách bolo to, že nikto ich nevedel úplne všetky.

A to nás mohlo stáť životy.

Každý bol príliš zvyknutý na to, že nemá nič prezradiť, že je priam nemožné dozvedieť sa ich všetky a dať si dokopy celý obraz. Určite sa však nájde niekto, kto ich odhalí, dá dokopy a zistí, o čo vlastne ide. Dúfam len, že to bude niekto, kto je na mojej strane.

Zrazu, pri tom všetkom, mi nepríde dôležité či niekto pozná moje tajomstvo, ktoré popri ostatných vyzerá bezvýznamne. Nie je dôležité či sa na mňa niekto pozerá inak a či ma niekto berie takého, aký som. Vo svete, v ktorom môžem každú chvíľu prestať existovať, ja sám nič neznamenám.

Spýtam sa teda niečo iné.

Poznáte ten pocit, keď vpadnete do problému, o ktorý ste nikdy nestáli? Poznáte ten pocit, keď sa ocitnete v chaose, z ktorého sa neviete dostať bez toho, aby ste neprišli o ľudí, na ktorých vám záleží?

Ja áno. A na môj vkus až priveľmi dobre. Už mám dosť toho, že prichádzam u ľudí, ktorí boli súčasťou môjho života. Je mi zle z toho, že sa zmenili na niekoho iného a ja ich už nikdy nezískam späť. Som chorý z toho, ako umierajú ľudia, ktorých som začal považovať za blízkych. Boli to ľudia, ktorí si nezaslúžili zomrieť. Bojovali za to, aby mohli byť konečne vo svete, kde im nikto nebráni byť samým sebou a bojovali za to, aby ostatní ľudia mohli byť v tomto svete v bezpečí.

Boli silní, i keď sa tak niekedy nevnímali. Boli mladí, ale niesli ťarchu omnoho starších ľudí. V očiach ostatných boli zanedbateľní či priemerní, no pre mňa boli dôležití a nenahraditeľní.

A zomreli.

Odišli tam, kde ich nikto živý nemohol nasledovať. Ak však bude situácia pokračovať smerom, akým napreduje, tak sa za nimi mnohí poberú. Bude ich veľa. Väčšina z nich bude zrejme pochádzať z našich radov.

Či už prežijeme, alebo zomrieme, každý z nás má podstatnú úlohu v tom, čo sa bude diať. Každý život a každá smrť má dopad na to, čo sa bude diať. Každý z nás je dôležitý.

Dokonca aj ja, Christian Raynolds, obyčajný trkvas, ktorý sa do toho zaplietol, lebo si myslel, že istý žart je nevinný.

Ostáva nám teda dúfať, že tento rozprávač to prežije a že sa nepridá k tým, ktorí padli za obeť spisovateľským pohnútkam osoby, ktorá sa nazýva autorkou tohto príbehu :D