Zberatelia tajomstiev ✔

XXXIII. Deň otvorených dverí

Media:  Simone Gahamm

Soundtrack: Off Bloom - Love to Hate It 

Deň otvorených dverí 

Chrisove ruky okamžite leteli k neho hlave. Predklonený sťažka dýchal. Aaron k nemu ihneď podišiel a ja tiež. Položil mu ruky na ramená, pričom sa Chris trochu striasol, akoby nechcel, aby sa ho viacej dotýkal. Jeho ruky zo seba však nestrhol a dovolil mu, aby mu ticho dohováral a pri otázkach, ktoré som sám nepočul prikyvoval, alebo kýval hlavou. Ticho sa mu prihováral a Chris sa postupne upokojoval. Aaron ho po celú dobu držal, bol mu oporou a dával pozor, aby neskydol na zem, keby sa mu od bolesti zatočilo v hlave.

Úprimne som dúfal, že bude v poriadku a že sa Aaron stiahol včas. Nebolo to len preto, že posledná vec, ktorú som vtedy potreboval bol pomätený Chris. Prichytil som sa pri tom, že naozaj nechcem, aby sa mu niečo stalo. Tak ako som vedel, že nemôžem dopustiť, aby odišiel z Mesta a nechal sa zabiť, tak som vedel, že nechcem, aby mu preplo. Dočerta, ten trkvas mi očividne prirástol srdcu. Ako sa toto mohlo stať?!

„Bude v poriadku," vyhlásil Aaron a v hlase mu bolo cítiť úľavu. Tiež mu nebolo všetko jedno, i on sa bál o duševné zdravie nášho ľudského spoločníka. Takže som nebol jediný, kto sa oňho bál! To znamenalo, že sa so mnou nič nedeje a ak áno, tak je to vzduchu. Proti tomu asi Estherine čaje nepomôžu.

„Čo sa stalo na konci?" chcel som vedieť, keď som zistil, že nikomu neprepína a že sme všetci v poriadku. „Prečo ho to tak bolelo?"

„Moje sily sú slabšie, ako som si myslel," priznal Foster. „Nemôžem povedať, že by som nejako aktívne používal svoje schopnosti po tom, čo som opustil komunitu. Minimálne nie v takomto rozsahu. Bolo ťažšie udržať spojenie medzi našimi mysľami a preto musel Christian pocítiť bolesť."

„A máte to? Máte mapu?" spýtal som sa náhlivo. Nech mi len nepovie, že to celé bolo zbytočné, lebo ma asi na mieste porazí. Ak Chris riskovať svoj rozum a výbuch hlavy a mne tam vonku krehli prsty len preto, aby sme teraz museli odísť, tak rozhodne nebudem nadšený. Ktovie kedy sa nám znova naskytne príležitosť, že budeme mať všetci traja voľno práve vtedy, keď má Rada náhlivé Zasadanie a keď drží stráž niekto, kto dlží Aaronovi.

„Halo! Takmer mi preplo. Mohol by si sa to aspoň pýtať menej nadšene?" ozval sa namrzene.

Foster si poklepal ukazovákom po čele. „Všetko je tu," povedal spokojne a dokonca sa narovnal pri tom, ako to hovoril. Chris si zložil ruky z hlavy a tiež sa vystrel. Vyzeral otrasene a podozrieval som ho, že sa mu točí v hlave, no nahlas nič nepovedal.

„Výborne a teraz," podišiel k stene, kde mali byť tajné dvere a ja som mu na to miesto zasvietil. Najprv lietal pohľadom po stene, hľadal správne miesto, snažil sa zorientovať. „Ak si to správne vybavujem...," mrmlal si popod nos. Keďže sme sa k nemu pomaly priblížili a teraz stáli po jeho boku, tak sme ho veľmi dobre počuli. Nič sme nehovorili, dokonca i ja som bol ticho ako vtierka Chris, a nechali ho premýšľať. „Malo by to byť niekde," zdvihol ruku oproti stene vo výške ramena. Škoda, že som si nepamätal, kde sa steny dotkol Billy. Chris to možno mal v tajomstve, no očividne to úplne nestačilo alebo bolo ťažké aj napriek tomu nájsť to správne miesto.

Prechádzal rukou po stene na jednom malom úseku a na jeho tvári bolo vidno, že ho štvalo, že nenachádza to správne miesto. Hodiny tikali a za tie dve hodiny budeme ešte neskutočne vďační. „Tu!" zvolal odrazu a ja som sa od samotného nadšenia usmial. Cesta za Simone pokračuje! Čo človek musí urobiť, aby sa s niekým porozprával!