Zberatelia tajomstiev ✔

XIV. Príbehy pre zelenáčov a nevďačných ľudí

Media: Chris Raynolds

Soundtrack: Aqualung ft. Kina Grannis - To The Wonder

Príbehy pre zelenáčov a nevďačných ľudí

Zbaliť si veci, odhlásiť sa z hotela a vyjsť na ulicu nám trvalo presne deväť minút. Po Aaronovej správe sa všetko udialo rýchlo. JJ nič viac nepotreboval počuť na to, aby sa v tom okamihu postavil a pripravil sa na odchod ako z hotela, tak i z Denveru. Bola som rada, že sme nemuseli nečinne sedieť, lebo som vedela, že to JJ-a ubíja. A úprimne i mňa, lebo som sa bála, či JJ vydrží sedieť na zadku a neurobí nejakú hovadinu. Taktiež by som už rada mala túto epizódu života za sebou. Chcela som asi veľa, keďže len nedávno sa to začalo a podľa toho, čo vedel JJ, sa takéto niečo azda ešte nestalo. Toto nebude mať rýchly priebeh.

Bála som sa však toho, že ma prepočul, keď som mu povedala druhú časť Aaronovej správy, a teda, že nemáme nič robiť na vlastnú päsť. Chris sa na všetko najprv zmätene a zamračene pozeral. Následne však pochopil, že adresa je znamením, že žiaden odklad záchrannej misie sa nekoná a ideme do jamy levovej.

Myslím, že som sa tvárila rovnako ako on. Chcela sme pomôcť, no nepáčila sa mi predstava, že mám riskovať krk. JJ nám síce sľúbil, že nemusíme bojovať, ale tiež sa snažil, aby sme nenarazili na Spektrum – a hľa!

Pri prechádzaní ku parkovisku sme sa tak ponáhľali, že som nechtiac vrazila do starej pani, ktorá si šla krížom cez parkovisko bez ohľadu na všetkých a všetko. Zamrmlala som rýchle ospravedlnenie a odolala pretočeniu očí nad ľahkovážnosťou a drzosťou niektorých starých ľudí.

Jej trvalá s odrastami, nepekný svetrík a obrovská kabelka pre štyri čivavy mi však prišla povedomá, a tak som sa za ňou ponad rameno otočila. Premkol ma zlý pocit, keď som zistila, že to je tá divná ženská zo stanice! Vtedy na nás zazerala a teraz si nás tiež premeriavala pohľadom.

Hneď som sa otočila k JJ-ovi.

„Simone, nasadaj, hneď," odsekával tie slová. Nepozeral však na mňa. Naštvaný pohľad patril starej panej. Vložila som batoh do kufra a sadla si opäť na miesto spolujazdca. JJ si sadol, až keď sa za mnou a Chrisom zavreli dvere.

Potom čo naštartoval som mala pocit, akoby robil všetko preto, aby z Denveru vypadol tak rýchlo, ako to len bolo možné. Vydali sme sa na východ, na druhú stranu od divného a nevídaného počasia. Keby sme neskôr odbočili na juh, dostali by sme sa do Moonecrolu. Na juh sme sa zabočiť chystali. Na moju a Chrisovu smolu to však malo byť až na samom východe USA.

„Aaron nespomenul nič ohľadom ostatných ex Zberateľov," poznamenala som, keď sme prešli tabuľu, hlásajúcu odchod z mesta. Na JJ-ovi bolo vidno, ako sa mu uvoľnili po minutí značky svaly. Volant nedržal tak kŕčovito a hánky zo zovretia už tiež nemal biele.

„Vravel som, že ten chlap mi neprišiel ako niekto, kto by mohol mať priateľov, ktorých by mohol zavolať na pomoc."

„Nemusia byť vyslovene priatelia, nie?" nadhodila som.

„Keby si odišla z komunity, ku ktorej si prisahala, že už nebudeš patriť a ktorú očividne neznášaš, zostala by si s niekým v kontakte, aby ti to pripomínal? Hoci i s niekým, kto tiež odišiel?"

„Ja určite nie," ozval sa Chris zozadu.

„A to ani nie je nevrlý a nepríjemný," podotkol JJ významne. „Teda, nie je nevrlý," dodal.

„Ty tiež nie si práve slniečko," vrátil mu to.

„Dobre, uznávam, že sa s nimi určite nestretáva. No neprišiel mi ako človek, ktorý by nám na rovinu nepovedal, že sme totálne v riti, lebo ich nemá ako kontaktovať. Povedal iba, že asi nebudú takí ochotní ako on... čo mi príde smiešne," nemohla som nedodať zatrpknutým hlasom.