Princ Slnko

2

Kráčal som po chodbe akurát vedľa nehorázne veľkého obrazu môjho otca. Bol na ňom oblečený do korunovačných šiat. Na hlave koruna v ruke zlaté ,,jabĺčko" a v druhej žezlo.
Korunovačné klenoty...

Vždy ma fascinovalo pozerať sa na môjho mladého otca hrdo stojaceho na maľbe. Nebojácne stojaceho tvárou v tvár osudu. Pripraveného ochrániť svoju krajinu i keby ho to malo stať život.
Hodiny som skúmal detailné ťahy šťetca a snažiť sa prísť na to ako maliar dokázal z čistého plátna spraviť obraz ktorý je identickou kópiou reality len za použitia malého šťetca.
Zvykol som remýšľť či aj ja budem vyzerať tak ako otec.
Ako budem vyzerať ja na takom obraze.
Ako budem vyzerať v slávnostnom oblečení.

Spomenul som si na ten jediný raz čo mi otec ukázal korunu. Malými prštekmi päť ročného chlapca som sa rozutekal po smaragdoch, rubínoch ,zafíroch, a diamantoch vsadených do zlatého rámu koruny.

Povedal mi, že raz bude moja.
Ale koľko trápenia sa skrýva v tej korune....
Dnes len krútim hlavou nad tým aký som bol nadšený a ako som sa rozžiaril keď mi dovolil si ju vyskúšať.

Zhlboká som sa nadýchol a výdychol. Už to nemôžem dlhšie naťahovať lebo kráľ vyletí z kože.
,,Nezabi má prosím." Prehovoril som k brazu a s pozbieranim všetkej odvahy som vošiel do jedálne.
Už som bol prezlečený v mojich ,,princovských" veciach dokonca aj vlasy som si zviazal.

,, Dobré ráno otec, dobré ráno mama" pozdravil som sa im a sklonil hlavu na znak úcty.

,,Kde si bol?!" Vyletel otec sotva čo som dopovedal.

Neodpovedal som, len som sklopil hlavu ešte viac pozerajúc sa na moje topánky.

Ak mu poviem kde som bol už mi nikdy nikdy nedovolí priblížiť sa k stajniam

,,Vonku."
Hlesol som sotva čujne.

,,Celou vetou mi odpovedaj!" Napomenul má rázne otec.
Jeho hlas museli počuť aj v západnom krídle.

,, Bol som vonku otec."
Zopakoval som tentoraz celou vetou.

Niall sa stiahnuto prehrbával vo svojom jedle a snažil sa nevenovať nám veľkú pozornosť. Naozaj sa snažil.
Mama sa načiahla po otcovej ruke snažiac sa ho aspoň trochu upokojiť. Ale márne. Otec si ruku z tej jej vytiahol a pokračoval.

,, A čo také dôležité si robil vonku že si musel zmeškať raňajky?" Penil ďalej,
,, Kedy už konečne dospeješ Harold? Čo si si myslel že budeš môcť byť celý deň vonku a trhať kvetinky alebo čo?"
Tresol rukami o stôln až Niall nadskočil.

,, Máš 17 ani nie za pol roka máš zasadnúť na trón. Máš si hľadať ženu a venovať čo najviac svojho času vzdelávaniu..."
Preklad čo najviac svojho času= všetok svoj čas
,, ale TY sa namiesto toho správaš ako malé rozmaznané decko a naschvál vynechávaš hodiny! Ako ti mám dať korunu a kráľovstvo... Ako ti mám predať trón keď budeš sprostý ako tágo!?"

,,Des.." chytila ho matka za ruku.

Nasucho som prehltol.
Spamätával som sa z otcových ostrých slov letiacich ku mne ako šípy a zabodavajuc sa do môjho ochranného múru. Moja zbierka šípov čo do mňa otec ustavične strieľa pomaly rástla.

,, Pozri sa na Nialla. Nevymeškal ani jednu hodinu vždy bol vzorný žiak a dnes je z neho gróf a vždy príde s nejakým nápadom ako vylepšiť život v kráľovstve."
Pokynul rukou k Niallovi.

Jasné Niall. Zas má s ním porovnáva. Ale ja som neni Niall ja potrebujem aj dýchať.
Cítiť vietor vo vlasoch keď Jacques beží s vetrom o preteky.
Cítiť na tvári slnečné lúče keď vyjdeme na lúku.
Cíti vôňu lúčnych kvetov alebo vôňu ihličia keď s Jacquesom bežíme cez lesík.
Počuť šum lístia a kukanie kukučky skoro za rána.
Ja sa nechcem zmeniť na upíra ak je môj otec.
Nevyjsť nikdy na slnko. Nikdy sa netešiť z vône ľalie a radostného bzučania včiel v máji.
Nikdy sa neusmiať nad ľudskou hlúposťou či pochybením.
Byť stále vážny a namrzený.

A koho trápi tá jeho koruna?
Keď je Niall taký úžasný nech ju dá jemu.
Prečo o stále kričí na mňa?
Prečo ma núti dospieť? Hrať šach, ovládať cudzie jazyky a dejiny mojich predkov.
A načo mi je šerm?
Nech si je kráľom sám.
Chcel som mu to povedať..
chcel som mu to povedať do očí, ale nepovedal som nič.
V zlosti by som vykríkol aj čo by ma potom omrzelo.

,, Smel by som ísť do svojej komnaty? Pripraviť sa na hodiny." Spýtal som sa

,,Len som hádzal hrach o stenu však?"
Vybehol zas otec

,, Ospravedlňte má prosím."
Povedal som a vyšiel z jedálne.

Počul som otca ako sa za mnou rozčuľuje.
Ale bolo mi to jedno.
Kým sa neuklidní nedá sa s ním.
Vošiel som do svojej komnaty.

Flustrovane som kopol do rohu postele. Chvíľu som na ňu pozeral a predýchaval náhly nával hnevu čo vo mne spôsobovali čerstvé šípy doznievajúcich otcových slov.
Potom som vzal poznámky čo potrebujem dnes na všetky hodiny a rozišiel som sa do knižnice.
Mal som pred sebou ešte dlhý deň.