Princ Slnko

6

Pozrel som sa na Jacquesa a Maxima ktorý už neležali vedľa nás. Preháňali sa po lúke, predbiehali šťuchali do seba a hrali sa.

,,Takže ty bývaš v hrade?" Spýtala sa ma

,, Áno." Odvetil som samozrejme.
Sledoval som ich hru. Maxim začal naháňať motýľa a Jacques chytil jeho chvost do zubov a potiahol ho na čo žrebec reagoval zaerdžaním.
Zasmial som sa.
Celý Jacques musí mať všetku pozornosť sveta.

Oprel som sa o vŕbu a pozrel úkosom na zaru. Hľadela na mňa ako na zjavenie. Keď si všimla môj pohľad pozrela sa zas na košeľu čo šila.

,, Páni" vyšlo z nej a pokračovala v práci.

,,Čo? Ty nebývaš v hrade?" Spýtal som sa neuvedomujúc si akú kravinu hovorím. Ty tupec jasné že nie.

,, Nie ja žijem v podhradí."
Presne..
V podhradí ako každý normálny človek.
Mal som chuť otrieskať si o niečo hlavu aký som sprostý. A takú samozrejmosť ma na hodinách nenaučia.

,,Hej jasné.." zamrmlal som stále mierne vykoľajený z môjho prešľapu.

V hrade bývajú len slúžky, dvorné dámy, komorné a niektoré služobníctvo. A stráže samozrejme.

Ostatný žijú normálne v podhradí a dochádzajú sem.

,,Nikdy si nebol v podhradí?"

Pozrel som sa na ňu. Pokrútil som hlavou.

,,Ty áno?"

Moja nepremyslená otázka ju rozosmiala.
Bože ja som z nej poriadne mimo.

,,... Teda bola lebo tam bývaš jasné." Opravil som sa krútiac nad sebou hlavou.
Musí si myslieť že som padnutých na hlavu.

Zakláňajuc hlavu pod ťarchou smiechu sa opierala o vŕbu.
Bola nádherná. Bledá pokožka sa jej jemne trblietkala na slnku a okolo očí mala drobné vrásky šťastia. Noštek mala jemne pokrčený  presne ako to robievala keď bola malá.

Neudržal som sa a musel som sa rozosmiať spolu s ňou. Mala veľmi nákazlivý melodický smiech. Ako zvonkohra.

,,Ty si teda hlavička." Doberala si ma.

Zasmial som sa

,, Čo už dneska mi to ide."

,,Takže..si nikdy nebol v podhradí?"
Pozrela sa na hotovú kešelu a obzerala si ju či nenájde chybu. Je naozaj šikovná.

,,Nie. Žijem v zlatej klietke." V hrade som sa narodil vyrástol a žijem tu. Nikdy som nebol inde ako v tomto hrade. Ani len v podhradí. Premietal som si v spomienkach.

Zara zložila košeľu dala ju do kapsičky čo mala cez plece a otočila sa ku mne.

,,Takže si nikdy nebol na veselici?"

,, Hranie šachu a ples sa rátajú?"
Zasmiala sa. Nádherne sa smiala. Chcem ju tak vidieť stále.

,,Nie. To sa teda neráta. Vzala by som ťa tam."

Vystrel som sa a zapozeral jej do očí.

,,Chcel by si ísť?"

,,Jasné."

,,Dobre" usmiala sa.
,,Tak... V sobotu večer? O siedmej za stajňami?" Uprela svoje oči do mojich čím ešte znásobovala otázku spýtavým pohľadom.

,,Dobre." Pritakal som

,,Dobre." Usmiala sa na mňa a postavila sa.

,,Do skorého videnia Harry." Otočila sa mi chrbtom a už už chcela odísť ale chytil som ju za ruku a jemne potiahol späť.

,,Do skorého videnia ľalia." Povedal som a uprene jej pritom hľadel do očí. Jemne som ju pobozkal na chrbát dlane.
Začervenala sa a vytiahla svoju ruku z mojej a išla k Maximovi a Jacquesovi ktorý sa stále šantili na lúke.

Premýšľal som nad tým ako presne som ju vystihol keď som ju nazval ľalia.
Pokožka snehovo biela presne ako ľalia.
Čistá ako ľalia a nevinná ako ľalia.

Jej laliový vzhľad spolu so zafírovo modrými očami boli neskutočne okúzlujuce. Akoby ju stvorili sami anjeli.

Sledoval som ju ako si k sebe privoláva Maxima nasadá naňho a pôvabne odchádza a zanecháva ma tu opäť rozčarovaného z jej krásy.

Uvedomuje si vobec aká je pekná?

Pribehol ku mne Jacques a ľahol si ku mne. Hlavu si položil na moje stehná. Zaboril som mu prsty do lesklej čiernej hrivy a pri zvuku jeho rýchleho hlbokého dýchania ešte zo šantenia s Maximom som ho hladkal.

Teraz som si uvedomil aké sú takéto okamihy krehké a prchavé. A tak vzácne. Nemôžem sa dočkať ďalšieho nášho okamihu. Po tajme som dúfal že takýchto okamihov máme pred sebou ešte nespočetne veľa.

Už teraz som sa nemohol dočkať sobotňajšieho večera a to bola len streda. Bože ako je len ďaleko tá sobota.

***

Zaviedol som Jacquesa do stajne a pobral sa späť do hradu. Celé dopoludnie i časť popoludnia som strávil pod vŕbou kde sme sa predtým rozprávali so Zarou.
Len ja Jacques a moje myšlienky.

Práve som vchádzal do haly s úmyslom ísť do západného krídla na hodinu šermu dúfajúc že snáď dnes ešte uvidím Zaru.

No človek ktorého som v hale zbadal nebola Zara.
Ani zďaleka.
Bolo to zlé.
Veľmi zlé.
Bol tam človek ktorého som tam najmenej očakával a ktorého by som tam najmenej chcel práve v tejto chvíli vidieť.

Uprostred haly na mohutnom hlavnom schodisku stál on.

Kráľ..
Môj otec s rukami založenými na hrudi a šialene vytočeným výrazom.
Z chladu ktorý vyžarovali jeho oči mi behal mráz po chrbte.

Rýchlo som sa obzrel v márnej snahe nájsť únikovú cestu z tejto situácie.

Bolo mi však jasné že z tohoto sa tak ľahko nevyvlečiem.
Bol som v kaši.
V riadne hlbokej, horúcej kaši.