Princ Slnko

8

Hodina lukostrelby nám zabrala zvyšok noci takže už nebol čas si opäť ísť ľahnúť. Mal som akurát tak času ísť sa prezliecť umyť a na raňajky.

Vyčerpane som si sadol a pozrel na svoje raňajky. Oči mi od únavy chodili krížom.

Otec si odkašľal.

Nieee čo som zas spravil?

,,Dobré ráno sa praje však?" Zapracovala mu sánka keď zaťal zuby.

Dokelu zabudol som sa pozdraviť. Bože som skoro celú noc hore to mi to ani teraz neprejde?

Novinka o nočných hodinách ma teda dostala ale neviem či to bolo jednorázovo ako trest alebo to tak bude chodiť. Čiže by to bol trest tak či tak...

Moje myšlienky prerušil otcov rázny hlas.

,,Dobré ráno sa praje že?!" Zvýšil hlas to není dobré ani náhodou to není dobré. Prečo sa nemôžem ani jeden deň vyhnúť nejakej chybe?

,,P-prepáčte dobre ráno" vyjachtal som.

,,Tá drzosť.." pajedil sa otec, keď si krájal kúsok volského oka.

,,Drahý.." prehovorila matka a položila mu ruku na tú jeho, ,,ten chlapec je hore skoro celú noc." Vravela jemne

,,To ho neospravedlňuje aj ja som ."

,,Je to len chlapec." Pokračovala mama stále jemným hlasom. Netreba ešte viac rozčúliť otca to by nikomu nepomohlo.

,,Veď práve. Má byť z neho muž a nie chlapec. A chlapi čo to vydržia. Na trón nemôže zasadnúť padavka."

Nie nevšímaj si že tu sedím ja som vzduch hovor ako keby tu niesom.

,,Drahý.. stále má hodiny." Dohováral mu matka. No nevyzeralo to tak že by to pomáhalo. Skôr naopak.

,,Aj ja som si tým musel prejsť a tu som." Rozhodil otec rukami čím zhodil tú maminu.

,,Ale ja niesom ty. Som unavený." Prehovoril som napokon. Nemôžem nič stratiť buď sa uvedomí alebo sa naštve ešte viac a roztrhá ma tu.

,, Unavený? Ale čo. A z čoho si tak nesmierne unavený?" Z jeho hlasu sršal sarkazmus.

,, Z väčného vysedávania nad knihami nerobím nič iné len sa učím. Nemám ani prestávku ani deň voľna otec a ešte dnes tá hodina lukostrelby."
Začal som mu vymenovávať.

Otec tresol dlaňami do stola až zaštrngali všetky poháre a postavil sa.
,, Je to na tvoju sebaobranu!"

,,Dobre beriem ale nie o pol noci preboha!" Postavil som sa tiež. Nestrpím keď sa povyšuje. Nenávidím keď sa ktokoľvek povyšuje. Predomnou sa svojim kráľovským titulom oháňať nemusí. Lebo mi je fuk nejaká predpona ,,kráľ"

,, Chlapci.." snažila sa mama upokojiť situáciu.

,,Jeden deň voľna Des. To ho nezabije predsa " pozrela sa upänlivo otcovi do očí.

,,Ale.." pokúsil sa namietnúť otec ale mama mala situáciu pevne v rukách.
Nakoniec sa jej to podarilo.

,,Ale jeden deň voľna mu prospeje uleží sa mu to v hlave a prevetrá sa trochu. Není zdravé toľko sedieť nad knihami trpí tým aj jeho chrbát. Nechceš z neho spraviť mrzáka dráhy." Postavila sa a prešla k nemu rukou mu prechádzala po chrbte.

Otec sa nadýchol a vydýchol v snahe upokojiť svoj hnev. Mama ho pomaly kúsok po kúsku spracovávala.

,,Jeden deň. Jeden jediný. Soboty máš voľné. Ale varujeme ťa. Jeden jediný problém a nebudeš mať ani to." Vravel mi zo vztýčeným prstom.

Stratil som slov. Zostal som na otca len civieť.

,,A nezízaj tak. Lebo si to rozmyslilím. Nepatrí sa to na princa."

,, Ďakujem.." vydýchol som. Stále nemôžem uveriť tomu čo práve povedal. Mám voľno v soboty. Žiadne učenie. Ja budem mať naozaj voľný deň. Budem mať voľný deň!

,,No a už chod na hodiny" mávol otec rukou k dverám.

,, Ďakujem.." zopakoval som stále v šoku a ako omámený cúvol. Na moju nepozornosť skoro doplatila stolička ktorú som takmer zhodil.

,,Pozor.'' povedal Niall a rukou ju zachytil aby naozaj nespadla.

,, Prepáčte.." rozpačito som ju zasunul a opäť vzhliadol k rodičom.

,,Ďakujem " opäť som zopakoval ako pokazený gramofón  a vyšiel som konečne z miestnosti.

Hneď za mnou vyšiel Niall. Šťuchol ma plecom do pleca.

,,Niekto tu má v sobotu voooľno." Usmieval sa ako slniečko na hnoji.

Zaškeril som sa naňho.

,,Si Happy?" Objal ma okolo pliec.

,,Že vaaahaaš konečneeee." Bol som z toho celý preč. Naozaj mám voľne soboty.

,, Nechápem.. čo sa mu stalo?" Obzrel som sa späť k dverám jedalne. Zdalo sa to ako sen. Akoby sa to ani nestalo.

,,To je sila žien bratranček." Potľapkal ma po pleci.

Sila žien to vystihol. Odkiaľ sa v nich berie toľké čaro. Akoto že nás dokážu opantať natoľko že zabúdame myslieť. Hoci len úsmevom. Ja pri Zare zabúdam aj ako sa volám. Ako to robia?

,, Halooo počúvaš ma?" Zaznel mi Niallov hlas tesne pri uchu. Strhol som sa.

,,Nie prepáč čo si vravel." Pozrel som naňho.

,, Že akú máš teraz hodinu."

Jeho hlas som počul vravieť z diaľky myseľ mi opäť zatemňovalo dievča so zafírovo modrými očami.

,, Harooooold" zas Niallov hlas pri uchu.

,,Hm?"

,,Ty si úplne mimo bratranček nad čím to toľko premýšľaš? Nemyslím si že nad svojimi poznámkami z histórie." Podpichol ma.

,,Ja som...ehm ... No .. myslel som na .. eeeee ... Ja som myslel na." Habkal som. Do tváre sa mi nahrnula červeň.

Dokelu čo mu mám na toto povedať?

,, Počkaj... Ooo nie. Ty si sa zamiloval!"
Vyhŕkol nadšene.

Aaaaaaaaaa sakra.