Princ Slnko

29

Spokojne som si naťahoval stuhnuté plecia a precvičoval boľavé svaly.
Bol som síce zničený, ale výsledok stál za to.
Niall, zaliaty potom a jajkajúci pri každom kroku, bol viac, ako uspokojivý výsledok. Roztrhnutá košeľa bola len slabou pripomienkou toho, že keby sme bojovali na život a na smrť rozpáral by som ho ako diviaka.

,,Kráľ ti dal ušiť nový slávnostný oblek," prehodil Niall popri brúsení čepee obitého meča.

,, Máš si ho ísť vyskúšať." Zastal som s nádobou s vodou na polceste k ústam.

,, Ďalší? Načo tentokrát?"
Napil som sa, pri čom mi jeden pramienok vody stekal po krku.

,,Bude ples..." Niall sa odmlčal.
,, Máš si vybrať ženu."

Zamrzol som uprostred pohybu.
,, Jeho to neprešlo," zamumlal som si sám pre seba a odložil nádobu nabok.

,,Nie, neprešlo."

,,Kto všetko príde?"

,, Štyri kráľovské rody aj so šľachtou, Barónmi a grófmi. Bude plný hrad."

Zvesil som plecia v hlbokom povzdychu. Zo zásnub v Španielsku sa mi ujsť podarilo, ale zo zásnub na mojom vlastnom hrade...

,,Harry," Niall položil meč a pokúsil sa vstať.

,,To nič," dvihol som ruku a o krok ustúpil, aby sa ku mne nepribližoval. Fyzický kontakt som v poslednej dobe odmietal. Od mala som naň v podstate nebol zvyknutý. Až kým neprišla Zara.

,,Idem sa radšej opláchnuť," uškrnul som sa a kopol k Niallovim nohám aj môj meč.

,,No to by si mal," už sa usmieval aj on a do rúk bral prikopnutý meč, ,,inak krajčírka zahynie od toľkej vône." Zasmial som sa a otočil sa na odchod. Za chrbtom sa mi ešte hodnú chvíľu ozývalo Niallove HAHAHA.

Len čo som zašiel za roh obkľúčili ma stráže. Povzdychol som si a išiel do komnaty.
Pred dverami som im dal signál, aby odstúpili a chvalabohu sa ma nepokúsili nasledovať až dnu.

Nedávno mali aj také pokusy. Musel som ich vypoklonkovať z izby.
Pred očami som mal ich nechápavé tváre, keď som tak musel spraviť.

A to som sa v tej chvíli išiel zas odovzdať do pazúrov tých tupcov.

Vyšiel som už slušne upravený a opláchnutý von z komnaty.

Keď som prišiel k dverám krajčírky nechal som ich stáť pred dverami.
Vstúpil som do známej miestnosti, plnej rób, slávnostných odevov a všakovakých druhov látky.
Zhlboka som sa nadýchol a užíval si vôňu sušenej levandule.
Toto vo mne evokovalo pocit domova. V zadu v miestnosti sa čosi mihlo.

,, Prišiel som vyskúšať svoj slávnostný odev." Pevnosť a nezaujatosť v hlase bola výsledkom dlhých rokov nácviku.

Pohyby za látkami ustali.

,, Haló?" Už som si začínal myslieť, že som v miestnosti sám, keď sa pohyby začali opakovať. Zamračil som sa a pristúpil bližšie.

Spomedzi zavesených latok sa najviac mykala bordová na konci miestnosti.

Pristúpil som k nej a strhol ju z kola pribitého do steny.

Mohol som si oči vyočiť, keď som tam zbadal Zaru. Citil som ako sa mi uvoľňujú svaly na tvári a navzdory dlhoročného výcviku som nedokázal zabrániť prekvapenému výrazu.

,,Ty?" Vydýchol som a pustil látku z ruky. Bol to hrubý satén a pri páde na podlahu tlmene žuchol.

Zafučala a rozhodila rukami. Nevedel som prísť na to, prečo jej v očiach blčia plamienky zlosti.

,,Ja, vaše veličenstvo," jej hlas bol ľadový. Nedokázal som sa jej z nejakého dôvodu pozrieť do očí. Cítil som sa pred ňou obnažený vzhľadom na to ,čo som jej naposledy povedal.

,, Prišiel som.. vraj máte pre mňa zhotovený slávnostný oblek." Otočil so sa jej chrbtom a prešiel pár krokov k dverám.

Potichu si odfrkla. Znervózňovala ma jej podráždenosť. Nevedel som, čím som sa previnil.

Na stolík predo mnou dopadol oblek tmavopurpurovej farby. Zjavil sa tak znenazdajky až som sa trhol.
Pridvihol som jedno obočie a pozrel sa na ňu.

,, Obliecť sa snáď vaša kráľovská výsosť dokáže."
Vyfučal mi všetok vzduch z pľúc. Nespoznával som osobu stojacu predo mnou. Útočnú a nepríjemnú.

,,Samozrejme," podvedome som ostrejším tónom.

,,Tak..." Zvrtla sa ku kôpke košieľ na opačnom konci stola a začala ju skladať.

,, Čo som ti spravil?" Nedokázal som sa už udržať. Očami som skočil k jej ruke, zovrelo mi vnútro, keď som jej na zápästí nezazrel stužku odo mňa. Tento pocit sa ešte znásobil, keď sa ku mne zvrtla a tvár jej zohyzdila čistá zúrivosť.
Odhrnula si rozpustené vlasy z tváre a ukázala na mňa.

,,Ti sa ešte pýtaš?! Si jeden, arogantný, úbohý.... Klamár!"

Ustúpil som pred ňou akoby som tým mohol zmierniť bolesť, ktorá sa mi zabodla priamo do srdca.

,, Myslíš si, že mi jeden deň môžeš vyznať svoje city a druhý deň po tom všetkom pošliapať?"

,,O čom vravíš?"

,,A máš ešte tú drzosť.." odmlčala sa aby sa hlbokým nadychom ukludnila.

,, Len človek bez štipky empatie by povedal dievčaťu, že ho miluje, a potom usporiadal svoj zásnubný ples s nejakou princeznou!"

Krik privolal stráže stojace na chodbe.
Nestihol som sa spamätať z úderu jej slov, keď jeden zo strážcov zbadal, kto oproti mne stojí. Bez váhania sa ku mne nahrnuli a obkľúčili ma.

,, Choďte von," nakázal som im

,, Máme rozkaz od kráľa držať vás od krajčírkynej dcéry." Povedal jeden a spolu s druhým ma chytili pod plecia.

,,A tak to bude najlepšie," povedala Zara a otočila sa k svojej práci. Citil som sa neuveriteľne bezmocne.

,,Zara ja som ten ples neusporiadal!"

Stráže ma ťahali von. Márne som sa im trhal v rukách. Pokúšal som sa na Zaru volať, ale ani raz sa ku mne neobzrela. Stalo sa strašné nedorozumenie.

Keď ma priviedli už skoro ku schodom všimol som si, že upustili zo svojej opatrnosti, čo bola veľká chyba. Lakťom som vrazil jednému strážcovi do nosa. Kým ten vykríkol a zapotácal sa dozadu zvrtol som sa k druhému a podkopol mu nohy. To sa na mňa už vrhli ďalší štyria strážcovia.  Jednému som vrazil hlavou do brady a ďalšiemu som vrazil lakťom do brucha, lenže medzi tým sa prvý dvaja pozbierali a zovreli ma štyri páry rúk.

,,Opatrne! Je to princ" zafučal som pri slovách ich vedúceho a znova som sa vzoprel.

,, Vaša výsosť, nenúťte ma spútať vás."
Zavrčal som naňho a ešte raz som sa trhol.

,, Prestaňte sa brániť,"
Vrhol som naňho pohľad. Nervózne prešlapol a oblizol si pery.

,,Ja, som sa nenarodil, na to, aby som poslúchal rozkazy. A nikdy.. NIKDY sa neprestanem vzpierať vôli kráľa!"

Strážca skrotol, ale nebol dosť silný na to, aby šiel proti kráľovi, jeho rozkazy boli pre nich prioritou. Ak chceli mať hlavu stále na krku museli poslúchnuť.

Nebol však ani dosť sebavedomý na to, aby ma zviazal. Stále mal voči mne akú takú úctu a z môjho vzdorovitého pohľadu vyčítal varovanie.

Kývol hlavou na ostatných a už aj ma vliekli hore schodmi. Štyria ma držali a jeden strážil v predu a druhý vzadu.

Super život korunného princa.