Princ Slnko

21

,,Dopriali by ste nám na chvíľku súkromia, prosím?"
Požiadal po návrate zo Španielska otec moju matku, Nialla a ostatné služobníctvo aby sa vzdialili od salónika oproti mojej izbe kde na mňa mohol kľudne navrieskať.

Odišli sme o tri dni skôr ako sme mali.
Plán bol totižto taký, že na plese čo sa konal v nedeľu požiadam princeznú Marionette o ruku a ešte tam s ňou chvíľu pobudneme a potom sa vrátime do Anglicka aj s ňou. Lenže to sa nestalo..

Keď už boli na plese všetci hostia zo širokého okolia čo boli pozvaný ceremoniár požiadal hostí o pozornosť a oznámil im že ten ples neni obyčajný, pretože to je zásnubný ples...

Nedochádzalo mi to kým nepovedal: 
,, zásnubný ples princeznej Marionetti"

No a podla plánu.. som mal prísť na vyvýšené miestečko pri trónoch k princeznej, čo tam stála so svojimi rodičmi a uchádzať sa o jej ruku.

Lenže ja som tam neprišiel.. ušiel som odtiaľ.

Hneď po plese nám Moraovci prichystali koče a nechali nás odviezť na pobrežie odkiaľ sme následne odišli domov.

No a dnes je streda a ja stojím s rozčúleným kráľom pred malým salónikom kde ma pravdepodobne uškrtí a potom zvlečie z kože.
....
V Tom lepšom prípade.
V Tom horšom... To spraví v opačnom poradí.

Otec na mňa vrhol pohľad čím mi prikázal aby som ho nasledoval.
Ako náhle sme zašli do salónika zatresol za nami dvere a prihnal sa ku mne ako rozzúrený býk.

,,ČO TO MALO ZNAMENAŤ?!?!"
Zreval na mňa až mi prebehol mráz po chrbte. Chcel som pred nim cúvnuť no na moje nešťastie som vrazil chrbtom do steny.

Cítil som ako mi z tváre vyprchala všetka krv. Naprázdno som prehltol.
,, Prepáčte mi to." Vytisol som zo seba.
Nespoznával som vlastný hlas.
Ustráchaný a z tej hrče v krku mi až schrapľavel.
Ale kto by sa na mojom mieste nebál?

,, Prepáčiť? Tak PREPÁČIŤ!"
Otec sa zahnal rukou a zhodil zo stolíka set drahého čínskeho porcelánu čo sa s rinčaním rozbil na zemi.

V tej chvíli som prestal poriadne vnímať čo mi vraví.
Viem že mi vyčítal moje nevychované správanie a útek.
Ja som však v tej chvíli myslel len na to ako sa z tej prekliatej miestnosti čo najrýchlejšie dostať.
Skôr než sa zaženie znova a tentoraz netrafí porcelán ale mňa.

Vtedy som zbadal únikovú cestu..
Cítil som ako mi začali pracovať kolieska a pred očami sa mu začala črtať stratégia.

,, Buď rád že nám Španielsko nevyhlásilo vojnu! Uvedomuješ si ty čo si vlastne mohol spôsobiť svojim konaním? Uvedomuješ si aké fatálne následky to mohlo mať?!"

Rozkrikoval sa otec. Bol od zlosti tak mimo že si nevšimol že sa pomaly blížim k dverám pre služobníctvo v rohu salónika.
V akejsi knihe by boli opísané ako takzvané tajné dvere.
Pravda je však taká že služobníctvo tadeto prichádza a nosí čaj alebo občerstvenie keď je tu návšteva aby ich nevyrušovalo sústavným otváraním a zatváraním hlavných dvier. Taktiež sú omnoho tenšie a lepšie počujú panovníkovo volanie.

Tieto nenápadné dvere boli momentálne moja jediná úniková cesta.

,,Ohrozil si celú krajinu!..." Nestihol som to dopočúvať dokonca pretože som rýchlym šklbnutím otvoril tie dvierka a rozbehol sa chodbami pre služobníctvo čo boli za nimi. Skoro som pri tom zramoval dve slúžky čo boli za nimi. Pravdepodobne načúvali.

Akonáhle som tam však vkĺzol alebo skôr vbehol, otcov krik ešte zmocnel a ozývali sa za mnou jeho dunivé kroky.

Bežal som čo mi sily stačili. Akoby mi išlo o holý život. V podstate mi aj šlo. Alebo som sa tak aspoň cítil.

Cestou som zo seba strhával prekliate žabó, sačko a stužky ktoré ostali ležať na chodbách hradu spolu s mojimi topánkami.

Bosí len v košeli a zelenkavých nohaviciach som vbehol do bludiska.
Cez rozlietané kučery a slzy som poriadne nevidel.

Zúrivo som si ich utrel.

Prečo vlastne plačem? Niesom náhodou na toto už zvyknutý?
Prečo keď si myslím, že už mi nič nemôže spraviť zatne ešte hlbšie a opätovne ma vyvedie z omylu?

Prečo ma nechápe?
A nechce pochopiť...

Vpálil som do stajne a preletel okolo Andersa tak rýchlo až som mu skoro privodil infarkt.

Vysadol som na Jcquesa bez sedla bez uzdy bez všetkého a pohnal ho von zo stajne.

Tým že ma opäť bez námietok poslúchol a bežal s vetrom o preteky naprieč lesu aj bez toho aby som ho musel ustavične poháňať som opäť nadobudol pocit že mi rozumie len on.
Ten ,,zver " ktorý otec tak odsudzuje. Ktorý pokladá len za dopravný prostriedok a otroka čo robí.
áno to on ma najlepšie chápe.

Nevydržal som to čosi sa vo mne zlomilo. Objal som Jacquesa okolo krku a prepukol do plaču.

Nevidel som kam beží. Ale bolo mi to aj úprimne jedno.
Pri ňom som v bezpečí.
Viem že on mi nikdy v živote ani za ten svet neublíži.

______________________________________________________

#ReadTogether