Princ Slnko

5

Pozeral som sa na ňu.
Šila práve niečo.
Takže sú len dve možnosti:
buď je krajčírkina výpomoc
alebo jej dcéra.

Zoskočil som s Jacquesa.
A pustil ho ľahnúť si k Maximovi
Podišiel som k nej.
Vpred ma však nehnala odvaha, ale zvedavosť.

Zdvihla oči od svojej práce a pozrela sa na narušiteľa. V tomto prípade na mňa.

Usmieval som sa na ňu a podišiel bližšie keď mi úsmev opätovala trošku mi to zdvihlo sebavedomie.

,,Smiem si prisadnúť?" Spýtal som sa ukazujúc na voľné miesto vedľa nej.

,,Samozrejme" povedala a venovala sa ďalej šitiu.

Prisadol som si a sledoval ako jej pod malými rukami vzniká akýsi kus odevu.

,,Som Harry." Predstavil som sa

Tak teraz nastala tá chvíľa keď sa moje predpoklady buď potvrdia alebo úplne vyvrátia.
Zatajil som dych keď sa jej pery pootvorili a pomedzi zuby nasala do seba vzduch aby mi odpovedala.
Zdalo sa mi že to trvá celu večnosť hoci jej to nezabralo viac než pár sekúnd.

,,Ja Zara." Odvetila s úsmevom.

Vtedy zastal všetok čas sveta.
V ušiach mi doznieval zvuk tých slov ako ozvena

Volám sa Zara.. Zara ..Zara ..Zara

Je to ona...
Naozaj to je ona.
Je to blonďavé dievčatko z mojich spomienok.
O nej sa mi túto noc snívalo.
Ona bola moja spriaznená duša za ktorou som ako malý chlapec stále utekal.
A teraz tu sedí vedľa mňa.
Veľmi vyrástla a opeknela odkedy sme sa videli naposledy.

Nebolo to práve najšťastnejšie naposledy.
Kráľ zistil kam utekám a zakázal mi priateliť s s ňou a navštevovať západné krídlo.
Hodiny šermu presunul do miestnosti kde mávali konferencie a porady ohľadne kráľovstva.
Do západného krídla som nesmel chodiť do desiatich sa mi zdá.
Potom si moje ,,šermiarske zručnosti" už vyžadovali šermiareň. Aby som už neodrezával hlavu svojim dedkom.
Na obraze samozrejme.

So Zarou sme sa naposledy videli keď sme mali päť.
Presne si pamätám naše posledné stretnutie.

Boli sme v dielni aj s jej mamou a prišli po mňa stráže. Nasilu ma odvliekli ako nejakého väzňa a zavreli do komnaty.
Strašne som plakal. Bola to moja jediná naozajstná kamarátka. Nikdy sa nesprávala ku mne inak ako ostatný len preto že som princ . Ani vyhrávať ma nenechavala naschvál.
Aj ona rada vyhrávala.
Ba priam by som povedal že prehry znášala horšie než ja.
Dva dni som sa s nikým nerozprával.

Zara si to zjavne nepamätala.
Vie vôbec že som princ?

,,Čo to šiješ?" Spýtal som sa sledujúc ju.

,,Košeľu." usmiala sa na mňa.

,,Si krajčírka?"

,,Nie len jej pomáham. Moja mama je krajčírka." Oznámila mi to čo som už v podstate vedel.
Takže si ma nepamätá. Trochu ma to sklamalo. Ale nič som na sebe nedal poznať. Ešte som nestrácal nádej že z nás môžu byť opäť dobrý priatelia.

Chytil som medzi dva prsty látku z ktorej sa pomaly rysovala košeľa.
Bol príjemný a chladivý. Nie taký ten odporný škrabravý z ktorého ma ide picnúť.
Bože keby ju šila pre mňa. Nenahneval by som sa.

,,Pre koho je?" Odváži som sa konečne spýtať keď som látku nechal nech vykĺzne z mojich prstov. Bál som sa že jej to zničím bohvie koľko sa s tým už trapi.

,,Pre princa." Odvetila s úsmevom. Musím uznať že jej to šlo od ruky.

Nevie že ja som princ. Ona nevie že som princ.
Takže ... Takže naozaj môžem skúsiť obnoviť naše kamarátstvo.

,, Určite sa mu bude páčiť." Usmial som sa na ňu.

,, Myslíš?"

,, Viem." Už teraz sa mu páči.

,, Poznáš sa s princom?" Vpila sa svojimi očami do mojich a ja som na chvíľu zabudol ako sa dýcha.

,,N-no.." vyjachtal som

,, Bohužiaľ" dodal som potichu. Niesom jeden z tých čo sú.. nejak extra pyšný na seba a spokojný s tým čo sú. Ani k tým čo si o sebe bohvie čo myslia. Podľa mňa som idiot ale každý má na to svoj názor.

,, Prečo bohužiaľ?" A sakra dúfal som že to nepočula.

,,Veď vieš predsa čo sa o ňom vraví."
Povedal som v nádeji že si k tomu doplní nejakú klebetu.
Absolútne totiž netuším čo sa o mne vraví. Ale dúfam že nič dobré. Fajn je to divné ale naozaj pre tentokrát by mi to hralo do kariet.

,, Namyslený?" Spýtala sa

,,Hej no.. dáva kráľovi dosť zabrať." Uľavilo sa mi trocha. Takže sa o mne vraví že som namyslený. Ako inak. Ale čo iné sa dalo čakať.
Služobníctvo nás stále počuje hádať sa.

,, Ty si... Jeho komorník?" Spýtala sa ma neisto.

A do šľaka čo jej mám na toto povedať?
Horúčkovito som premýšľal nad tým či jej mám klamať a povedať áno alebo povedať nie a priznať sa alebo si vymyslieť niečo druhé.
Lenže nemal som veľmi vela času na premýšľanie tak som len vytresol prvé čo mi prišlo na jazyk:

,, Áno."

,,Takže ho poznáš...
Ja neviem posúdiť aký je nikdy som sa s ním nestretla."

Ehm práve sedíš vedľa neho. A keď si bola malá stále si sa s ním hrala. Naozaj si to nepamätá.

,, Možno že nieje taký zlý ako sa vraví medzi služobníctvom." Nadhodila neistým hláskom Zara.

Začudovane som sa na ňu pozrel. Sústredene šila a ja som si zrazu nebol istý či to povedala alebo sa mi to len zdalo.

,, Vieš je toho naňho veľa si myslím. Vraví sa že má stále hodiny možno to kráľ trochu preháňa s jeho vzdelaním podľa mňa by mu mal dať do určitej mieri voľno. Ale to je len môj názor." Skromne sa usmiala

,,Presne!" Vykríkol som podvedome.
V duchu som si vylepil facku. Ty idiot ona nesmie vedieť že ty si princ.

,, Teda ehm... Ja..ehm.. tiež si to.. tiež si to vravím." Zajachtal som zahanbene. Modlil som sa aby ma nezačala podozrievať alebo čo.
Ale moje obavy boli zbytočné.

Zara sa len zachichotala.
Ale teraz neviem či na mojich rozpakoch alebo bezmyšlienkovitej prostorekosti.