Princ Slnko

3

Išiel som do svojej komnaty po už konečne poslednej hodine.
Teda teoretickej...
Ešte ma čaká hodina šermu.
Potom musím strpieť večeru a konečne spať.
Celé toto vzdelávanie ma nekonečne unavovalo.

Vstať - raňajk - hodiny

obed - hodiny - šerm

večera - spať.

Stále znova a znova.
Hodiny a hodiny sedieť nad novými poznámkami bez nároku na oddych.
A ešte k tomu si zas vypočuť otcove výlevi srdca o mojich priepastných medzerách v určitých predmetoch.

Vošiel som do komnaty a položil hŕbu nových, absolútne nepotrebných a neskutočne nudných poznámok na stôl.
Rozopol som si vŕšok a postupne sa vymanil z jeho zovretia.
Košeľa čo som mal dnes na sebe ma neskutočne škriabala, takže som bol neskutočne vďačný keď som si ju mohol vymeniť za obyčajnú ,,sedliacku". Na šerm to mám povolené. Pretože sa v tom naozaj DÁ hýbať. Na to nikto pri šití tamtých handier asi nemyslel.

Doviazal som si plátenky a vykročil smerom do západného krídla kde sa mala odohrať hodina šermu.

Šermiareň bola v západnom krídle pod kuchyňou a krajčírskou dielňou.

Západné krídlo patrilo od nepamäti služobníctvu a kráľovským hosťom čo kde tu prišli na návštevu.

Prešiel som chodbičkou čo oddelovala kuchyňu od krajčírskej dielne ku schodisku a zišiel dole do miestnosti veľkej asi ako polovica západného krídla. Do šermiarne.

Pozdĺž jednej steny sa ťahali zrkadlá vysoké od zeme až po strop ktoré miestnosť opticky zväčšovali.
Naproti nej boli na stene obrazy významných šermiarov a pri každom ich vlastný kord.
Ani jeden z nich už nežije. To je logika šľachty. Niesi výnimočný kým nezomrieš...
V boji...
Alebo kruto...

Medzi ( krutými) obrazmi bola neveľká lavička kde zvyčajne sedel tréner niekedy aj kráľ alebo ktokoľvek sa chcel pozerať.

Niall aj tréner tam už boli nastúpení.
Čakalo sa už len na mňa

,,Môžeme začať?" Spýtal sa tréner keď som kráčal k Niallovi.

,,Samozrejme."
Odvetil som a vzal si kord.

Už nech je koniec. Už takto som dosť unavený ešte do toho táto hodina šermu. Večer zas padnem do postele a ani nebudem vediet ako a zase bude ráno.

Pozrel som sa von cez malé okienko.
Slnko svietilo akoby sa mi vysmievalo.
Kiežby som mohol ísť von a aspoň na chvíľku prevetrať Jacquesa pred spaním.
No nesmel som.. namiesto toho začala hodina šermu.
Nekonečné dlhá hodina šermu.
Ruky a nohy som mal ťažké ako z olova.
Stále opakovať tie isté pohyby počas paitich zápasov z ktorých pre mňa štyri skončili prehrou.
Vypočuť si trénera ako mi vraví kde robím chyby. A potom ich zas zopakovať aby ma už konečne nechali.

,,Dobre na dnes stačí." Vyhlásil tréner
,,Pokračujeme zajtra" povedal a vyšiel z miestnosti. Očividne sklamaný z môjho ,, výkonu".

,,Nevládzem." vyhlásil Niall a ľahol si na zem.
Zasmial som sa a vzal naše kordy na miesto.

,, On ma raz zabije." Neprestával vravieť ležiac na zemi.

,,Hej tiež si vravím."

,,Nemôžem tu zostať navždy?" Blabotal Niall a s rozpaženými rukami a civel na strop.

,,No môžeš ale, to by si zmeškal večeru." Prehodil som s úškrnom čakajúc na reakciu.

Niall okamžite vystreli na nohy.

,,Pome jesť umieram od hladu."

Jasné mohol som si myslieť. Ten je hladný 24/7.

,,Poďme"
povedal som a vykročili sme zo šermiarne späť hore.
Niall zamieril do svojej komnaty v západnom krídle

,,Vidíme sa bratranček." Mávol mi a stratil sa v hosťovskej komnate.

Rodičia mu ponúkali aby sa presťahoval do východnej časti k nám,
ale Niall odmietol.
Viem celkom presne prečo...
Vo východnom krídle vás má kráľ na očiach. Tam je aj knižnica, jeho pracovňa, salónik a ich a moja komnata ...

Aj ja by som bol radšej v západnom krídle ale nemôžem.
Lebo som princ..
a je to tu zas nemôžeš lebo si...

Moje myšlienky boli narušené v okamihu čo som do niečoho narazil a zhodil kopu látky na zem.

Netrvalo mi dlho uvedomiť si, že to niečo do čoho som narazil bolo dievča.

,,Prepáčte." Vyhŕkli sme naraz a začali zbierať popadané kotúče látky.

Keď sme ich pozbierali a podával som jej posledný kotúč stretli sa nám pohľady.

Modré...modré ako tmavýlé zafíry.
Ako nočná obloha za najjasnejšie noci.

Prebehla mnou vlna poznania. Poznám tie oči. Poznám ich.
Rýchlo som si ju prezrel.
Nič iné som však nespoznal..
Útla štíhla postava, nízka s blond vlasmi po plecia a hanblivý usmev. Znova som sa zahľadel do mne tak známych očí.

,,Ešte raz mi to prepáčte mrzí ma že som do vás vrazil"
Ospravedlňoval som sa jej.

,, To je v poriadku." Milo sa usmiala a potriasla hlavou na znak že sa nič nestalo.

,, Naozaj ma to mrzí už sa to nebude viac opakovať." Prisľúbil som, vzal jej ruku do svojej a zdvorilo ju pobozkal na chrbát dlane.

,,Dovidenia" naposledy som sa na ňu usmial

,,D-dovidenia" vyjachtala za mnou v rozpakoch keď som sa otáčal na odchod do západného krídla.
V duchu som si predstavil ako jej od rozpakov červeň zafarbila líca a musel som sa usmiať.

Kto je to dievča? Slúžka to neni lebo to by som ju poznal...
Ani komorná ani dvorná dáma na to mala moc ,,sedliacke" oblečenie.
Ani kuchárka na to bola príliš chudá a navyše načo by kuchárka niesla látky?
Žeby nová krajčírka? Alebo výpomoc?

Ak aj.. ako to že mám pocit že ju poznám odjakživa hoci som ju dnes videl v hrade po prvý raz?
Ako to že som v jej očiach našiel to čo som tak dlho hľadal a nikde nevedel nájsť?

S myšlienkami na známu cudzinku a zvlaštným pokojom v duši som sa išiel prichystať na večeru. Neprestávajuc byť opantaný z tých zafírovo modrých očí.