Princ Slnko

15

,,Nebolo to fér." Zahlásila a založila si ruky na hrudi.
Vyzerala tak opäť ako malé trucovité päťročné dievčatko. Toto bývala jej pravidelná reakcia keď som ju porazil.

,, Ou, to ma mrzí madam." Povedal som afektovane a poklonil som sa jej.

,,A povedali by ste mi aj prečo to nebolo fér?"
pozrel som sa jej do očí. Nemohol som potlačiť úsmev. Bola veľmi zlatá.

,,No lebo ste mi vystrašili kobylu a kôli tomu som spadla."

,,To ma veľmi mrzí," pokračoval so vo svojej hre ,, prijmite prosím túto stužku ako ospravedlnenie." Spravil som prvú vec čo ma napadla a vybral z vrecka nohavíc hodvábnu stužku čo mám do vlasov.

Pristúpil som k nej a pozrel jej do očí.
Tie jej sa vpíjali do mojich a skúmali či to myslím vážne alebo to vravím len tak do vetra.

Zašiel som za ňu a zopol som jej ňou vlasy do copu. Vždy jej zavadzali a nepochyboval som že jej pri šití padali do očí.

Prešiel som opäť pred ňu a pozrel sa na jej zjav.

,,Pristane ti to." Povedal som no moje slová ani zďaleka nevystihovali skutočnosť
Bola nádherná. Aj takto bola nádherná. Keď mala vlasy v cope prekrásne jej vynikala tvár a oči priam svietili.

,,Ďakujem" povedala hanblivo

,,Za pravdu sa nedakuje." Odpovedal som na čo sa začervenala a sklopila zrak k zemi. Neskutočne bola krásna.

,, Hodí sa ti k očiam."
Nikdy predtým som si nevšimol akej farby je tá stužka. Až dnes ako som jej ju viazal do vlasov. Bola azúrovo modrá.
Presne ako jej oči.
Skoro taká ako jej oči.
Tie boli prirodzene oveľa oveľa krajšie.

,, Pokračujeme?" Usmial som sa na ňu

,,Mhmm.." prikývla a rychlo sa mi otočila chrbtom aby mohla nasadnúť na Rose ale isto aj preto aby predomnou skryla svoje rozpaky.
Usmial som sa sám pre seba a nasadol som na Jacquesa.

Naše kone sa mimovoľne rozbehli nevedno kam.

Nesnažili sme sa ich zastaviť. Nechali sme sa proste niesť.
Odovzdal som sa pocitu slobody ktorý som náhle pocítil v žilách. Cítil som sa akoby som lietal.

Tak dlho som sa už takto necítil.
Opäť spätý s prírodou.
Vo svete kde nieje nikto kráľom.
Kde zvuk problémov v duši celkom zaniká.
Kde sa môžem uvoľniť.
A vedľa mňa je osoba pri ktorej sa viem uvoľniť.

Kone zastali na lúke kde sa pred pár dňami hrali Jacques s Maximom.
A kde sme sa pod smutnou vŕbou prvý raz rozprávali.

Jacques sa za mnou obzrel a zaerdžal.

,,Dobre, dobre už zliezam." Potľapkal som ho a zoskočil do mäkkučkej trávy.

,,Utekaj krásavec" popohnal som ho po lúke.

Jacques prišiel k Rose práve keď z nej Zara zliezla a rozbehli sa spolu po lúke až do lesíka niekam preč.

My sme prišli k tej smutnej vŕbe a sadli si tam

,, Nevieš čo je za deň?" Otičila sa zrazu ku mne Zara.

,,Utorok." Odpovedal som okamžite. Presne som vedel ktorý deň je. Tretí deň odkedy sme boli spolu v podhradí. Bolo zvláštne ako dobre to mám vyrátané.
Nikdy predtým som nejak nevnímal čo je za deň. Načo aj keď každý bol taký istý?

,,Ale nie tak som myslela. Dátum aký je."

,,Aha tak... Hmmm" a teraz ma dostala čo je za dátum? Musel som sa poriadne zamyslieť.

,, Myslím že 4. Augusta niesom si istý."

,,Aha dobre. Ďakujem" Zapozerala sa pred seba na lúku.

,, Prečo?" Nedala mi zvedavosť.

,,Liam má 29. Augusta narodeniny tak sa pýtam či nám ešte čas zohnať mu darček."

,, Aha tak."

V hlave sa mi opäť začali premielať spomienky z azda najkrajšieho večera v mojom živote.
Zrazu som sa prichytil ako sa pozerám na Zaru a predstavujem si aké by bolo držať ju v náručí. Ako by voňali jej zlatavé vlasy. A ako chutia jej pery.

Nie..
Nie nie nie nie nie
Nie!

Stačí Harold. Opäť som pohľad obrátil pred seba a ponoril sa do pokojného ticha v ktorom sme sedeli. Do ticha prírody. A užíval som si jej prítomnosť.

Nepotreboval som sa s ňou rozprávať stačilo mi že sedí vedľa mňa. A je tu so mnou.

Zatiaľ...