Princ Slnko

30

Na chodbe vo východnom krídle sme narazili na Nialla.

,, Čo sa preboha stalo?" Poponáhľal sa, aby vedel kráčať vedľa mňa a môjho pohyblivého väzenia.

,, Kráľ, to sa stalo." Zafučal som a pokúsil sa opäť vzoprieť. Stráže ma zovreli pevnejšie a prinutili tak opäť k poslušnosti.

,,Takto sa správate k svojmu budúcemu kráľovi?!" Vyprskol Niall.

,, Vykonávame rozkaz v mene kráľa!"

,, Nesnaž sa," prehodil som smerom k Niallovi.

Viedli ma smerom ku Kráľovim komnatám.

Pozrel som sa na svojho bratranca. Bol nervózny v dôsledku čoho sa mu do líc hrnula červeň.

,, Choď po moju matku..,"

,, Čože?" Vyplašil sa ešte viac.

,, Choď - pre - moju - matku. Užaj!"

,,S-samizrejme.." odpojil sa od nás a celý zmätený sa rozbehol ku komnatám kráľovnej.
Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Nahodil som chladný, pokojný výraz a psychicky sa pripravoval na kráľa.

Stráže pred jeho komnatou najprv oznámili našu prítomnosť, a potom nás uvideli pred kráľa.

,, Čo sa stalo?" Prešiel k prvému strážcovi. Ten zasalutoval a spustil hlásenie.

,, Vaše veličenstvo, princ išiel do krajčírskej dielne a narazil na krajčírkinu dcéru. Museli sme ho odtiaľ odviesť." Otec sa obtrel o mňa pohŕdavým pohľadom a obrátil sa späť k strážcovi.

,,Boli komplikácie?"

,, Áno, vaše veličenstvo. Princ sa bránil a.."
Kráľ ho zastavil dvihnutím ruky.
,,Dobre to stačí," strážca zmĺkol a v pozore čakal na ďalšie pokiny.

,, Môžete ísť, už nebude robiť problémy."

,,Rozkaz, vaše veličenstvo." Stráže ma pustili a odišli z komnaty. Keďže ich kroky utíchli priskoro predpokladal som, že ostali stáť pred dverami.

Napriamil som sa a dvihol bradu.

,,Zasa nemáš zopnuté vlasy," povedal otec s opovrhnutím a prešiel okolo mňa.
Nereagoval som na to. Len som ďalej vzpriamene stál.

,, Predpokladám, že si sa už dozvedel o plese,"
Stále som mlčal.
Otec zastal predo mnou.

,, Budeš poslúchať." Nevyriekol to ako otázku, bol to rozkaz. Vyrieknutý rovnakým tónom ako povel pre lovecké psy. Zovrel som ruky v päste. Ako veľmi som mal chuť mu jednu vraziť. Premietal som si ten obraz v hlave stále dokola a dokola. Potom som päste pomaly uvoľňoval a zase ich zatínal.

,, Budeš poslúchať!" Prehltol som námietky a naoko ponížene som sa zahľadel na nohy.

Vtedy sa rozrazili dvere a do miestnosti sa vniesla kráľovná. V jej pätách bol nešťastný uvádzač, ktorému neumožnila vykonať si svoju prácu.

,, Žiadam ťa, aby si prestal kričať na môjho syna." Postavila sa medzi mňa a kráľa. Spadol mi kameň zo srdca. Dvihol som zrak a zbadal, ako sa kráľovi na tvári rozhorel oheň zlosti.

,, Čo sa deje?"

,, Čo sa deje?! Skôr čo si TY dovoľuješ!" Skríkol na mamu až sa mi zdvihol tlak. Vzápätí som to pochopil. On celé roky netyranizoval len mňa, ale aj mamu. To on bol príčinou toho, prečo som vyrastal bez oboch rodičov. On bol dôvod prečo som ako malý závidel deťom našich sluhov.
Závidel som im milujúcich rodičov.

Pohol som sa s úmyslom postaviť sa medzi neho a mamu, ale čosi ma zadržalo.

,,To nie je dobrý nápad, Hazz." Šepol mi Niall a stále ma pevne držal za plece.

,, Odíďte, ja s kráľom si potrebujem niečo vydiskutovať." Predniesla kráľovná. Mne sa však moc odísť nechcelo. Prvý raz v živote som mal obavu, či jej kráľ niečo nespraví.
Niall ma zaťahal za plece.
,, Poď.."
Neochotne som sa otočil a vyšiel s ním von. Okamžite nás obkľúčili strážcovia. Tá zlosť, čo sa vo mne nazbierala sa ešte znásobila. Tým samozrejmým krokom priliali olej do ohňa.

,,Ani sa neopovážte sa ma dotknúť!" Strážcovia sa mykli pri mojom výhražnom tóne.
,,Idem do izby.. SÁM! A Boh vás ochraňuj ak ma budete nasledovať." Davom sa vymieňali zmätené pohľady. Vyšiel som z ich krúžku tupcov a zamieril k svojim komnatám.
Najprv som si neuvedomil, že so sebou čosi ťahám. Otočil som sa, že vynadám tomu idiotovi, čo mi nerozumel, no zarazil som sa.
Narazil som pohľadom do Nialla a ten ma od ľaku pustil.
Ukľudnil som sa a prehltol štipľavú poznámku.
Otočil som sa späť k mojej komnate.
Niall ma už nenasledoval.

***

Sedel som v tmavej izbe opretý o múr. Jedna noha mi visela dole z obločnice a druhou som si udržiaval rovnováhu. Rukou som opisoval malé krúžky s čašou bieleho vína.
Pozeral som sa na nočnú oblohu, krásnu nočnú oblohu a pociťoval som hlboký žiaľ.
Ani tá najjagavejšia hviezda na nebi sa nemohla rovnať hviezdam v jej očiach.
Ozvalo sa tiché zaklopanie. Nemal som však chuť sa s kýmkoľvek stretnúť.

Odpil som si vína a zahľadel sa na mesiac.
Dvere vrzgli a na podlahe sa rozozvučali mäkké kroky.
Nemusel som sa ani pozrieť a vedel som kto to je.

,,Teraz nie, matka, chcem byť sám."
Zahľadel som sa na trávu pod stromom, vlniacu sa v nočnom vetríku. Čakal som na zvuk, ktorý by naznačoval jej odchod z mojej izby, no ten neprichádzal.
Povzdychol som si a pozrel sa do čaše.

,, Prosím,"

Na chvíľu ostalo ticho. Potom prevravel tichý medový hlas.

,,Možno by som aj odišiel, keby som bol tvojou matkou."