Princ Slnko

25

,,Mooodraaa?" Zatiahla Zara neisto.
Sedeli sme na lúke už hodnú chvíľu a vytrvalo sme precvičovali farby kytice, čo som jej venoval.

,, Áno. Výborne ide ti to si veľmi šikovná."

,, Snažím sa." Povedala zdráhavo, ale jej smejúce sa červené líčka napovedali, že jej pochvala padla veľmi dobre.

,,Ale prosím ťa, už teraz si hotový odborník na farby."

,, Prestaaaaaň." Zachichotala sa a skryla si tvár do môjho krku.
Musel som sa zasmiať, v detstve bývalá menej hanblivá, ale na kráse jej to neuberalo.

Mierne som sklonil hlavu a nenapadne si privoňala k jej vlasom. Mali veľmi príjemnú nenápadnú vôňu a nevedel som kedy najbližšie ju zas budem môcť ucitit.

,, A ktorá farba sa ti páči najviac?"

,,Hmm" našpúlila pery a noštek sa jej  skrčil ako tuho rozmýšľala.

,, Táto" vyhlásila a dvihla v ruke kyticu ukazujúc na stonky.

,,Dobrý pokus a čo je to za farbu?"
Zara zafučala, ako sa jej nepodarilo vykrútiť sa z toho.

,,Zeeeeee...leeeeená?" Sice sa trafila bolo mi jasné, že si je istá len napoli.

,, Výborne, na dnes stačilo, si skvelá žiačka." Silno som ju zovrel a dal jej pusu na vlasy.

,,Niesom výborná žiačka, len mám výborného učiteľa" vrátila mi kompliment so žiarivým úsmevom, ako to vedela len ona.
Nebudeme si klamať keď poviem, že jej slová mi pohladkali ego.
Nikdy ma nikto nechválil. Ak som aj niečo spravil dobre pochvalou bolo ďalší 20 vecí čo som sa na základe toho mal naučiť.

Zara sa postavila a obrátila ku mne. Tvár si skrývala za kyticu, že jej vykúkali len očká, ale aj tak som vedel, že za kyticou skrýva svoj jedinečný úsmev.
,,Ideme?" Spýtala sa a zatrepotala mihalnicami, ,,aby sme stihli ešte obriadiť kone."

,, Áno samozrejme" postavil som sa tiež a oprášil sa od trávy.

***

Staranie sa o kone ubehlo strašne rýchlo. 
Najskôr to bude tým, že sme sa so Zarou popritom bláznili ako kedysi keď sme boli malý.
Behali po celej stajni pomedzi kone, nevyslovené súťaže o to, kto skôr vezme vedro, aby nemusel mať TO jedno staré čo je zo spodu deravé a kým donesiete vodu koňovi, pólka vody je už dávno fuč.

,, Čo to tu stvárate?"
Obaja sem sa postavili vedla seba vzpriamenejšie než vojaci, keď nás upozornil Anders, tak, ako už mnohokrát predtým.

,,My len sme..." Začal som netušiac čo chcem vlastne povedať. Našťastie mi ľalia skočila do reči a prevzala zachraňovanie situácie do svojich rúk.

,,... obriaďovali kone otecko" dokončila vetu smrteľné vážnym tónom. Pôsobili to celé komicky. Mal som čo robiť, aby som sa tam nezačal smiať.

,,No to vidím." Povedal Anders naoko vyčítavým tónom.
To už trhalo kútikmi aj Zare.
Anders si založil ruky v bok a pozeral sa na nás, akoby sme opäť boli malé deti.

,,No čo s vami? Hibajte sa zabávať ja to dokončím." Zohol sa pre vedrá. Zara k nemu hneď priskočila a brala mu ich.

,,Nechaj tak, otecko, dokončíme, čo sme začali."

,,Len choďte, "

Ľalia sa mu odvďačila bozkom na líce a spoločne sme už vyšli potom von.
Ako aj minule sme išli do záhradiek a prešmykli sme sa medzerou v živom plote.

Oprel sa do nás svieži letný vánok. Obloha hrala všetkými možnými farbami. Videl som to toľko ráz a aj tak ma to zakaždým dokazalo ohromiť. Zapadajúce slnko, lúčiace sa s nami, svojimi poslednými červenkastými lúčmi, oznamujúce príchod noci. Koniec dňa. Pre podaktorých koniec pracovnej doby pre niekoho začiatok. 
Pre niekoho nádej na lepší zajtrajšok.

Vzal som ju za ruku. Zvyčajne som to nepotreboval tak zúfalo, ale dnes som potreboval cítiť, že niesom sám, že pri mne niekto je. Blízkosť druhej osoby. Teplo jej dlane.

A ona sa nebránila. Práve naopak.
Uchopila moju dlaň ešte pevnejšie do svojej čím mi dala na javo, že mi ju tak skoro nepustí.