Princ Slnko

24

Viedli sme s Jacquesom za nami Zaru s Rose
Zara pobehla, aby mohla ísť vedľa mňa.
,,Vyzuj sa." Pokybul som jej a sám som tak urobil. Večne zvedavý, Jacqes mi šťuchol do boku hlavou. Pohladil som ho po nozdrách a hodil topánky do kapsy na sedle.
Potok, pri ktorom sme stáli sa z diaľky  vždy zdal menší, než v skutočnosti bol. Napriek tomu voda v najhlbších miestach nesiahala vyššie než po členky.

,,Čo preč...o" zasekla sa, keď zbadala, že som vošiel do vody aj s Jacqiem. Ten nohami podupkával po pieskovom dne a tešil sa z čľapkania vody a príjemného ochladenia.
Bez odpovede som k nej vystrel ruku.
Zara sa vyzula a dala svoje plátenky do kapsy, čo niesla Rose.
Opatrne strčila nohu do vody, ale hneď ju aj vytiahla.

,,To je ľadové," musel som sa usmiať. Chytil som ju za ruku.

,, Príjemné osvieženie za horúceho dňa ako tento," jemne som ju ťahal k sebe, až kým sa mi nepodvolila a neistými krokmi sa nepostavila až ku mne.

,,Oooooooo" zapriadla blažene, keď jej voda prestala byť nepríjemná.

,, Čo?" Usmieval som sa na ňu.

,, Príjemnéééé" odvetila, stále držiac moju ruku.

Zasmial som sa a preplietol si s ňou prsty.

,,Opatrne spodok sa šmýka."

,,Ja vieeeeeem" povedala podráždene aj keď som si bol istý, že nevedela. No aj tak to pôsobilo chutne.

,, Ty vieeeeeš?" Nedalo mi si do nej trocha nezarypnúť a nenapodobniť jej tón hlasu.

,,Anooo" zaplavila si vlasy za ucho a už sa zas usmievala. Vtedy som si všimol, že má na zápästí zviazanú stužku, čo som jej venoval.

,, Stále ju nosíš" podotkol som a pozrel jej do očí.
Zmätene sa na mňa pozrela tak som hlavou kývol k jej ruke.

,,Och, tvoju stužku.. "

,, Nie, nie" skočil som jej do reči ,,tvoju stužku."

,,Tak.. tú stužku od teba... Áno, mám ju rada."

,, To ma teší," usmial som sa a potiahol ju v pred.
Kráčali sme po prúde potoka, takže to šlo ľahko. Voda chladila a upokojujúco zurčala.
S Niallom sme si tu zvykli púšťať loďky z listov a člapotať sa cez horúce letné dni, keď tu bol na prázdninách.

,,A... Tá je akej farby?" Zara prerušila ticho a dvihla ruku so stužkou.

,, Modrá" azúrovo modrá.
,,Taka, ako tvoje oči."
Prekvapene sa na mňa pozrela.

,,Ako moje oči?"

,,Nooo.." zazmätkoval som. Neuvedomil som si čo vravím.

,,Ja mám také oči?"
Teraz som bol na rade ja a môj úžasný výraz.

,,Ty nevieš, že máš také oči?" Na moju otázku len pokrútila hlavou.

,,Ale už viem" usmiala sa ako dieťa, ktorému dajú čokoládu.

,, A akej farby je tento list?" Pokračovala rýchlo a vtisla mi do ruky maličký zelený lístok.

,,Ten je zelený.." pozeral som sa na lístok v ruke. Už som taký kdesi videl. Taký malý, zúbkatý..

,, Zelený.. zelený ako TVOJE oči." povedala, čím ma úplne odrovnala. Nemyslel som si, že by si všímala voľakedy moje oči.

,, Áno." Porivolil som stále v šoku.
Len sa milo usmiala a pokračovali sme v ceste.

Rozmýšľal som čo povedať. Bola ticho len chvíľku, ale už mi začínal chýbať zvuk jej hlasu.

,, Ehmmmmm ...čoo...je toto za rastlinu?" Podal som jej lístok, čo mi dala do ruky.

,, Toto je Mäta. Rastie neďaleko vŕby. Keď prídem dám ju sušiť a v zime bude z nej dobrý čaj."

,,Aha tak mäta..." Jasné ako to, že mi to nenapadlo.. pamätal som si, ako nám v Španielsku dali ochutnať mätovú zmrzlinu, ako národnú lahôdku. Tu sme nič podobné nemali. Bolo to vynikajúce, hádam najlahodnejší dezert, čo som kedy ochutnal.

,,No vidíš, toto som napríklad nevedel ja. Aj ty ma niečo naučíš."

,,Hihi" zazubila sa.
A ľalia opäť rozkvitla..

,, Už sme blízko" usmial som sa a vyšiel z potôčika k miestu, kde boli stromi redšie. Vystúpili sme z ich tieňa na ,nie moc veľkú, luku skrytú v strede lesíka.

Aj keď o nej málokto vedel a bola takto schovaná pred očami sveta, stále tu svietilo slniečko a hrala všetkými možnými farbami.

Zara sa s úžasom obzerala po lúke.
,,Wow" vyšlo z nej napokon.

,,Je to tu nádherné" vydýchla a vyšla na lúku. Jej pokožka akoby na Slnku žiarila. Ostal som tam v prítmí a sledoval ju.

,, Páči sa ti tu?" Škrabkal som Jacquesa na krku. Už nedočkavo odfrkoval a hrabkal kopytom v zemi.

,, Veľmi..." Otočila sa ku mne.
S úsmevom som podišiel k nej. Zohol som sa a nazbieral kyticu lúčnych kvetov.

,,Pre teba" usmial som sa a dal jej ju.

,, Ďakujem," sklonila sa a privoňala k nim.

,, Môžeme začať prvú hodinu..." Skonštatoval som a sadol si na lúku.
Zara si sadla medzi moje nohy a oprela sa o mňa.
S úsmevom som ju objal. Užíval som si tú vzácnu chvíľku.
Kone pochopili, že majú voľno a začali sa pásť.

Boli sme si bližšie ako kedykoľvek predtým. Rozhodol som sa. Už to nebudem popierať.. som v tom až po uši.