Princ Slnko

18

Už sme vyše dvoch dní na lodi. Na ceste do Španielska. Celú tú dobu som zavretý v mojej kajute a počítam trámi nad sebou.
Som sám pretože nemám s kým byť. Aj môj jediný priateľ lomeno bratranec čo sa nachádza na tejto lodi trpí morskou chorobou.
Takže som tu sám. Ja a mojich 216 palubných dosiek čo sú mi nad hlavou.

Čo asi robí Zara? Šije práve niečo? Alebo sa stará o kone a obdarováva ich tým svojím láskavým pohľadom?
Myslí na mňa tiež? Posmutneli hviezdy v jej prekrásnych očiach keď som musel odísť?

,,Zem na obzore!" Vytrhol ma z myšlienok krik na hornej palube.
,,ZEM NA OBZORE!"
Spustil sa rachot na lodi. Ani som sa nestihol nazdať už mi ktosi búchal na dvere

,, Vaše veličenstvo. Vaše veličenstvo."
Naliehal hlas.
,, Vstúpte" navela navela som si sadol na prehnane mäkkej posteli.

Dnu sa vrútila Taylor ,slúžka čo mi pomáhala sa sem pobaliť. Nie nieje to moja slúžka ale ,, moju " si požičala kráľovná pretože jej jedna nestačí.
Teda dvom to ide rýchlejšie keď ju obliekajú.

Nerád používam frázu moja slúžka pretože neni majetok je to dospelá žena čo mi pomáha ... Vlastne nepomáha vždy jej dám voľno chodieva ma len zobudiť alebo pomôcť s takýmito kravinami keď sa deje nejaká ,, významná udalosť"

,,Pane blížime sa k pobrežiu Španielska musíte sa obliecť... Teda... Mali by ste sa... Vlastne .. boli by ste taky dobrý?" Taylor náhle znervóznela. Chúďa dievča a to len preto že som princ.

,,Rozumiem." Pousmial som sa na ňu aby videla že sa nemusí báť alebo aby z nej aspoň trochu opadla tá nervozita. Nechcem aby sa ludia pri mne tak cítili.

,,Dobre tak teda... Pomôžem vám?"
Strnulo stála medzi dverami.

,,Nie ďakujem zavolám vás ak budem potrebovať pomoc." Povedal som zdvorilo hoci som vedel že žiadnu potrebovať nebudem.

,, Áno pane." Poklonila sa a opustila moju kajutu.

Ja som sa začal venovať obliekaniu.
Košeľu čo som si práve zapínal šila pred týždňom zara pod vŕbou. Bola hebká neškriabala a sedela mi ako uliata. Predstavoval som si ako jej drobné prsty putujú po stehoch látky keď som si opatrnejšie ako zvyčajne obliekal sačko červenej farby.

Nikdy som si nejak neuvedomoval koľko ťažkej práce sa za tým musí skrývať. Koľko hodín nad tým asi presedela.

Popravoval som si manžety na rukávoch keď sa ozvalo netrpezlivé klopkanie

,,Pane, už musite ísť hore" naliehala nervózna Taylor.
Určite si ju odchytil otec. V tomto má talent strašiť úbohých ľudí a znervózňovať ich.

Otvoril som dvere.

,, Hneď som tam. Zopli by ste mi ešte vlasy prosím vas?"
Usmial som sa na ňu a podal jej stužku prekvapujúco červenej farby.
Takej ako zvyšok odevu.

,,S-samozrejme" chúďa bola tak vydesená. Triasli sa jej prsty ako ju brala do rúk.
Otočil som sa jej chrbtom a zaklonil mierne hlavu.

Trochu nešikovne mi zopla vlasy. S trasúcimi sa rukami ani sa nečudujem.

,,Ďakujem" usmial som sa na ňu a dal jej pusu na chrbát dlane.
Popletená Tatlor sa stala ešte popletenejšou Taylor a od rozpakov sčervenela viac než paradajka.

,,Neni zač veličenstvo" uklonila sa.
To som sa už však radšej pobral hore na palubu aby som ju ušetril otcovho monológu o tom že bola pomalá a seba.... To je vlastne jedno aj tak mi bude vyčítať že sa šuchcem.

Vyšiel som po uzučkých schodíkoch hore na rozsiahlu palubu. Pri jej konci bol kajuta pre kapitána plachty a kormidlo na akejsi platforme.
A dole pod ňou sa rozprestierala už samotná paluba. V zbytočne veľkých rozmeroch. Uprostred stála postavená akokeby pyramída nad ktorou bol pristrešok vo farbách Anglickej vlajky.

Na úplne najvrchnejšom schodíku stáli moji rodičia.

,,Kde si toľko trčal?" Privítal ma milo otec.

,, Prepáčte" vystrúhal som na otca najlepší ospravedlňujúci úsmev akého som bol schopný a postavil som sa na roh druhého schodika.
Pod otcom presnejšie. Podomnou by mal stáť ešte Niall lenže mu je teraz tak zle že by to asi nezvládol.

Toto bolo prvý raz čo som sa takto plavil. A už som mal o tom svoj názor. Ešte včera ma informovali ako to bude. Postavíme sa na schodíky podľa našich postavení. Máva iba kráľovná keby nám sestru tak aj ona. Ale ja sestru nemám takže tam budem stáť sám ako tĺk kým budeme prichádzať do Španielska na tých ktrásnych schodíkoch ktoré sú čistým príkladom povýšeneckosti a monarchie.

Ale keď tu mám len tak stáť tak môžem byť aspoň stratený vo svojich myšlienkach.

Ako sme vychádzali ľudia sa tešili a radovali. Vítal nás dav ľudí vlniaci sa v rytmoch národného tanca.
Chvíľu sa mi zazdalo že je medzi nimi aj Zara.
Lenže to je vylúčené otec všetkým v hrade naparil toľko práce že budú musieť byť hore vodne v noci aby to vlastne všetko postíhali.
Mrzelo ma to. Lenže ja s tým nezmôžem nič.

Tak som si len predstavoval že tu je so mnou a spolu tancujeme uprostred toho davu akoby tam nebol nik iny.

Len my..

Len ja a ona.