Princ Slnko

23

Po hodnej chvíli naháňania Zari a Rose sa nám s Jacqiem naskytla perfektná príležitosť ich chytiť.
Trošku zle som si to však vypočítal a ako som sa za Zarou načiahol nepočítal som s tým, že sa Jacqesovi šmykne kopyto v mäkkej rašeline a neudržal som sa na jeho chrbte a ako taká hnilá hruška som žuchol na zem.
Hneď ako som sa po náraze dokázal nadýchnuť a opäť zistil kde je sever, rozosmial som sa.
Viac, než keď počujem Niallove typické HAHAHA.
Viac, než keď naňho náuka kuchárka a vyhodi ho z kuchyne.
Viac, než kedykoľvek vo svojom živote.

,,V pohode ?" Spýtala sa ma Zara trochu ustráchane, ale aj jej už mykalo kutikom.
Pokúsil som sa trochu ukľudniť lenže to malo úplne opačný účinok.
Až mi začali tiecť slzy od smiechu.

Zara sa zasmiala svojím zvonkohravým hihi smiechom a ľahla si ku mne.

,,Mam ťa." Šťuchla do mňa, keď som sa ukludnil.

,,Čo to? Nemal som chytiť ja teba?" Obzrel som sa kde máme tátošov. Našiel som ich tridsať krokov od nás váľať sa v tráve. S pokojom v duši som sa opäť pozrel na Zaru.

,, No vidíš to? A nakoniec som chytila ja teba. Som čarovná ." Zasmiala sa.

,,To teda si." usmial som sa a skúmal jej tvár.

,,Ty vieš ktorá farba je aká?" Spýtala sa ma zrazu Zara. Končekmi prstov hladila steblá trávi a pohľad upierala na blázniace sa kone.

,,Ako to myslíš?" Chytil som jej bradu medzi svoj ukazovák a palec a jemne jej ju nadvihol aby som jej videl do očí.

,,No.. " uhýbala pohľadom. ,, že či vieš napríklad..mmmm, že toto je... fialková alebo ja neviem..."

Vtedy mi došlo čo odo mňa vlastne chce.

,,Och, aha , ty myslíš odtiene farieb..
Ano, viem, prečo?"

,,Mohol by si ma to naučiť?"
Počkať čo? Veď  jej mama je krajčírka..
Akoto, že nevie farby

,,Ty to nevieš?" Spýtal som sa v šoku, totálne zbytočne a spôsobil jej rozpaky.

,,No...ani nie.."  Zara si schovala tvár do dlaní. Stále mi to nesedelo akoto, že krajčírkyna dcéra nepoznala farby.

,,Ako to?" Chytil som jej ruky do svojich a zas ju donutil pozrieť sa na  mňa. Nepáčilo sa mi, že sme mali tak málo času čo sme spolu mohli tráviť a aj vtedy sa mi skrývala..

Možnože som naozaj zamilovaný..
Tá myšlienka mi prebehla mysľou ako šíp a ja som po prvý raz nebol schopný to poprieť.

,, Vždy nám donesú látky, z ktorých máme šiť,"

,,Ach tak... Ale čo.. tie látky, čo si vtedy niesla? " to bolo naše prvé stretnutie. Išiel som z hodiny šermu a nechtiac do nej vraziť. Bolo zvláštne ako dávno sa to javilo. Vtedy by mi nenapadlo, že sa s ňou jedného dňa budem váľať v tráve.

,, Aké látky?"

,,No vtedy čo sme sa prvý raz stretli."

,,Jáj, vtedy. Ňu, je rozdiel medzi nakupovaním a nosením z vozu, ktorý ich donesie.."

,,Aha tak.. začínam rozumieť. A chceš, aby som ťa ich učil ja?"

,,Mhm" zamumlala a v očiach sa jej jemne zaiskrilo.

Tento fakt ma začínal hriať pri srdci. Spomedzi všetkých ľudí, z ktorých si mohla vybrať, aby ju naučili rozoznávať farby si vybrala mňa. MŇA.
Moje vnútro pri tej myšlienke tancovalo od šťastia.
No v okamihu prestalo. Dohodla sa predsa so mnou, že sa o 6 stretneme pri stajniach. To mohlo znamenať, že má dovtedy ešte prácu..
Trochu som posmutnel pri myšlienke že ju budem musieť nechať ísť. Podvedome som siahol po je ruke a kreslil krúžky na jej hánkoch.

,, Čo je, Hazzy?" Stisla mi ruku a
jej prekrásne oči sa dožadovali odpovede.

,,Ja len.. nemáš ešte prácu?"

,,Nie nemám. Môžeme byť ešte spolu. Myslela som, že ty by si chcel ísť ešte do hradu."

,,Nie!" Vyhŕkol som pohotovo. Bolo to to posledné čo som v tej chvíli chcel. Keď ma oco najbližšie uvidí odtrhne mi hlavu, tak nech mi je predtým dobre.

,,Dobre," zachichotala sa a venovala mi pusu na líce.

Okamžite som očervenel.
Bože môj aj ked som od nej dostal pusu na lice už viac krát nikdy som na to neni pripravený.

,,Tak, asi môžeme začať....ehm toto.... Je,  hmmm červená... " Ukázal som si na tvár

,,Awwwww," zachichotala sa, ,,červená." Zopakovala po mne a pohladila ma po ličku. Vnútorné som sa rozprával. Chcel som jej prichytiť tu ruku na mojom líci a nepustiť.

,,Dobre, takže červenú už viem," stiahla ruku, ,, ďalej?"  Pozrela mi do očí.

Obzrel som sa okolo seba po rovinke na ktorej sme sa nachádzali. Vtom som to začul.. žblnkot vody. 
Pozrel som na dôverne známy potôčik co tade tiekol.

To je ono

,, Poď." Vyskočil som a ťahal ju na nohy.

,,Kam ideme?" Spýtala sa a cupkala za mnou. Odmietal som jej pustiť ruku. Ešte nie.

,, Uvidíš," využil som svoj tajnostkársky úsmev a užíval som si to, aká je nedočkavá.

,,Jacqes! Rose! Ideme!"