Princ Slnko

16

Hipnotizoval som hodiny nad tabuľou.
Pán čo ma učí latinu alias pán kví alebo Kvee pretože ma velmi v obľube písmeno Q mi dal písať esej na tému následník trónu.

Ešte som nespravil ani čiarku.
Za prvé z latinčinty viem asi tak quid pro quo a za druhé nemám potrebu rozoberať moje ,, problémi" aj tu ešte k tomu pre tohoto.

Ale ja som vedel o čo mu ide. Veľmi dobre. Je horší ako tie nafúkané princezné čo ohovoria aj čaptavú kozu.
Chce si to prečítať a potom to zdeliť môjmu otcovi. Inak povedané vtierať sa.
Pri najlepšom. V horšom prípade by tam dopísal pár viet on a tak to ukázal otcovi. A kto by bol potom v kaši? Ja.
A potom by o mne šíril klebety po kráľovstve kam by sa pohol. Síce to je už možno aj tak jedno. Aj tak sa už o mne kadečo klebetí.

Ale je to moja dnes posledná hodina.
Chvalabohu. Stále som hipnotizoval hodiny na stene. Ručička sa nie a nie hýbať rýchlejšie.

už len chvíľu už len chvíľu. Notaak.

,,Pane prečo nepíšete?" Kví stratil trpezlivosť a postavil sa nadomňa aby skontroloval či je kúsok papirusu predomnou naozaj prázdny.

,, Nemám o čom."

Už len jeden pohyb ručičky notak.

,,Ako to myslite že...." Bol prerušený mojim postavením sa zo stoličky vo chvíli keď hodiny konečne ukazovali dve hodiny popoludní. Takže konec dnešného vyučovania.

,,Dovidenia." Otočil som sa a vyšiel z knižnice.

,,Ale Pane." Počul som ho za sebou ale odignoroval som ho.
Nech sa ide vyžalovať môjmu otcovi. Dobre viem aj že to spraví.
A dobre viem že mi to otec vytkne.
Ale toto bol menší úder pod pás.

Nečudoval by som sa keby mu môj otec nariadil aby mi dal túto úlohu.
Aby vedel či ho počúvam a čo viem.
Je tým posadnutý. Všetci sú už tým posadnutý.

Vošiel som do komnaty a hodil poznámky na stôl. Tak ako vždy a prezliekol som sa do ,,sedláckeho" a išiel do západného krídla.

,, Harry! Hej Harold!" Otočil som sa na Nialla ktorý ku mne bežal.
Bol som tak zahĺbený vo svojich pobúrených myšlienkach že som ho najprv absolútne nevnímal.

,,Kam ideš?" Jeho otázka ma úplne poplietla. To by som sa mal pýtať skôr ja jeho. Už dávno mal byť v šermiarni.

,,Na hodinu šermu?"

,,Harry ale dnes neni šerm." Zastal som a zmätene sa naňho pozrel

,,Ako to že neni šerm?"

,,Harry, ty si čo? Zajtra sa odchádza do Španielska." Zarazil som sa

,,Do Španielska?" Povedal som takmer nečujne

,,Ano do Španielska. Ty si zabudol? Ideš sa dvoriť princeznej Marionette Lune Mora. Vraciame sa až na budúci týždeň."

Stuhla mi krv v žilách. Ja som na to úplne zabudol. Ako som mohol.
Otec mi ako som vravel našiel tetu z obrázku. A mne to úplne vypadlo.

Nemyslel som si však že to myslí vážne.
Často sa tak len vyhrážal. Aby som sa znormalizoval. Nikdy by mi nebolo napadlo že mi naozaj nájde ženu ktoru by som si mal vziať.

,, Áno zabudol." Odpovedal si Niall za mňa.

,,Šmýkaj sa prezliecť keď ťa otec takto najde zoderie ťa z kože." Potlačil ma smerom ku komnate a pokračoval v udávaní povelov.

,, Už ťa tam čaká Taylor."

,,Kto?" Mierne som brzdil keď sa ma snažil odtlačiť k izbe. Mal som výhodu v tom že som bol podstatne väčší ako Niall

,,Slúžka. Harold padaj." Povedal to síce stále veliacim hlasom ale vyznelo to skôr ako prosba.

On vraví slúžkam po mene? Počkať to neni teraz podstatné

Vyšmykol som sa Niallovi a rozbehol sa chodbou k hlavnému vchodu do hradu.

,,Harold! Hej HAROLD STOJ!" kričal za mnou Niall.

,, Hneď som tu musím si niečo vybaviť" zakričal som naňho cez plece a skoro zramoval stráže čo akurát išli oproti mne.

Normálne som videl ako nado mnou krúti hlavou.
Mňa však terazt trápilo niečo iné. Niečo omnoho závažnejšie.

Zare som sľúbil že pôjdem v sobotu s nimi na veselicu lenže sa vrátime až v priebehu budúceho týždňa takže by som sa jej nemohol zúčastniť.
A to nechcem. Ja tam musím byť. Musím.

Pribehol som k otcovej pracovni. Áno to je presne tá miestnosť kam mám ja a mama prísny zákaz vstupu.
Raz ako malý chlapček keď som objavoval hrad pretože nič iné som dovolené nemal aj to len vo východnom krídle som nechtiac vbehol otcovi do pracovne.
Bolo to prvý raz čo na mňa nahučal ako na sirotu. Nie len okríknutie vrieskal na mňa asi 20 minút.
Mal som z toho traumu veľmi dlho som sa mu vyhýbal. No a teraz na mňa hučí vkuse a je to v podstate už normálne.

Zastavil som sa pred pracovňou a pozeral na tie dvere. Váhal som či vojsť alebo nie.

Nebolo to preto že by som sa otca bál ale preto že odvtedy som sa k pracovni už nikdy nepriblížil.
Až teraz.
A ďalšia vec. Všetci v hrade sú oboznámení s tým že keď otec vojde do pracovne nikto ho nesmie rušiť ani mama. A to jej dovolí veľa vecí, ale pri práci ho nemôže vyrušiť ani pán Boh.

Nakoniec som sa pozbieral a zaklopal mu na dvere.