Angel or Devil? DOKONČENĚ

III. Červená krabica

Poznáte to? Ten pocit, že ste sa mali až príliš dobre? Že zachvíľku sa stane niečo veľmi zlé? Ako ticho pred búrkou?

Tak sa teraz cítim aj ja. Stojím vo dverách svojho domu a bojím sa vkročiť dnu. Akoby všetko čo som mala doteraz by sa malo rozpadnúť na milión malích kúsočkov ktoré už nepospájam.

Ale ja sa nesmiem báť. Nesmiem. Opakujem si stále v hlave.

Keď konečne naberem odvahu vkročím dnu. Vidíš nič sa nestalo. Karhám samu seba.

Vyberiem sa do kuchyne. Vyberiem si pohár do ktorého napúšťam vodu. Mama určite zaspala na gauči.

Pomalím krokom sa poberiem do obývačky. ,,Mami už som tu. Neuveríš čo sa stalo."

Sadnem si na gauč a jemne potrasiem s mamou. ,,Mami už som doma."

Stále nič. Skúsim to ešte raz trochu prudšie. Na tretí krát si ju otočím k sebe.

Pustím pohár ktorý sa rozbije. Kričím až sa to ozíva snáď celím mestom. Keď sa trošku ukľudním rozplačem sa.

Počujem ako na mňa niekto volá. Chce ma odtiahnuť keď si všimne, že sa pozerám na telo svojej mŕtvej mami. Ale nemôže. Ja nemôžem. Kto to urobil? Kto by bol ničoho takého schopný? Kto?

Nakoniec sa poddám. Ani neviem kto to je ale odnesie ma na druhé poschodie. Nevie kde mám izbu tak ma uloží do maminej postele.

,,Nechoď." hlesnem na dotičného. Ani neviem kto to je. Ale nemôžem byť teraz sama. Ak by som zostala sama asi by som sa zase rozkričala. Aj keď... neviem.

,,Ostanem len si zavolám." ,,Dobre." Vizerá to tak, že je to môj nový sused Dag. Zrejme ide zavolať Michaelovi. Áno každý na neho má číslo.

O chvíľu počujem ako si sadne ku mne na posteľ. Zrejme mi niečo hovorí. Lenže ja ho nepočúvam. Nemám na to silu. Nemôžem. Zrejme to so mnou vzdal a išiel čakať dole pred dom na Michaela.

Hneď ako odišiel som dostala novú energiu. Druhú šancu na život.

Rozbehla som sa dole po schodoch do obívačky. Mama musela nechať neaký odkaz. Musela.

Pribehnem k gauču a pozriem sa na mamu. Cítim slzy v očiach ale nebudem plakať. Nie nebudem.

Mama mi nechala list. To znamená, že vedela, že ju zavraždia. Ale prečo? To je otázka. No radšej si ten list prečítam.

Milá Sal. Viem, že to zrejme nechápeš. Ako som mohla napísať tento list tak rýchlo? Určite som o tej vražde musela vedieť. A aj vedela. Ale nemôžem ti povedať kto to bol. Nechcem.

No ale teraz prejdime k tomu prečo ti píšem tento list.

Možno si pamätáš ako som ti kedisy hovorila, že som si na strednej písala deňník. Sú tam informácie o tvojom otcovi a ešte niečo. Veštba. Ale to pochopíš až keď zistíš kto je tvoj otec. Nemôžem ti toho veľa povedať pretože keby sa tento list dostal do nesprávnich rúk. Nechcem na to radšej ani myslieť. No ten deňník nájdeš v svojej izbe pod posteľou v červenej krabici.

S láskou mama.

Tak toto ma dostalo. Kto bol môj otec? A prečo je to také dôležité aby sa to nikomu nedostalo do rúk?

Viem, že len teraz zomrela moja mama ale... akoby mi to ani nevadilo aj keď som kvôli tomu len pred chvíľou plakala. Prečo som taká zlá? Nechápem to. Nechápem nič. Ale ten list musím zničiť.

Prídem ku krbu ktorý je pri gauči. Zhodou okolností ešte trošku horí. Zrejme moja mama vedela, že ho budem chcieť spáliť a nenechám si ho.

Hodím papier do ohňa. Zhorí a ostane po ňom len popol. A to práve včas. Do miestnosti vstúpi Dag spolu s Michaelom.

,,Nie je to až také hrozné ako si to vravel." ,,Ale ešte pred chvíľkou... ako? Čo?" Ja sa na tých dvoch iba začudovane pozriem.

,,Fajn to je jedno. Musím odniesť telo. Salome. Tak sa voláš však. Zajtra o desiatej bude pohreb. Všetko bude vybavené." Prikívnem.

Michael pozoruje telo mojej mami. Keď ho iba tak skúma natlačia sa mi do očí slzy. Nemôžem plakať. Teraz nie. Poklepkám parkrát očami a zaženiem slzy.

Michael si ju proste zoberie na pleco roztiahne krídla a odletí. Trošku ma štve... fajn naozaj maštve, že si ju proste hodil cez pleco a čau pa. To nemá ani trochu úcti? Vlastne ako som vôbec čakala, že sa zachová k padlej. Radšej sa nad tým nebudem rozčuľovať.

,,Hej si... v pohode? No ja. Vieš ako to myslím. Proste. Ahh." ,,Hej som v pohode, jasné." ,,Fajn." ,,Emm ak by ti to nevadilo chcela by som ostať sama." ,,Ou, jasné. Fajn. Ja pôjdem." Cúva do zadu až nakoniec zakopne o schodík na chodbu. Musím sa nad tým zasmiať.

Zrejme je rád, že sa dokážem po smrti. Argh a zase na to myslím. Mala by som s tým prestať inak budem ešte viac smutná.

,,Ja už radšej pôjdem." A odíde z domu.

Fajn teraz by si to tu mohla dať trošku do poriadku. Aj keď ten gauč už je na odpis. Zajtra budem musiť niekomu zavolať. Ale umijem aspoň podlahu.

Čo by si o mne niekto pomyslel keby zistil, že o 12 v noci idem umývať podlahu.

🗡💙🗡

No hotovo ani neviem koľko je hodín. Idem spať a ráno uvidíme.

🗡💙🗡

Idem sa pozrieť na tú červenú krabicu.

Pozriem sa pod posteľ. Naozaj tam tá červená krabica je. Ale prečo som si jej nikdy nevšimla?

V krabici je plno fotiek. Je tam mama s neakým mužom ktorého nepoznám. Zrejme to bude môj otec. Niekoho mi pripomína ale ja neviem koho. Okrem fotiek a neakých tích vecí je tam ešte deňník.

Otvorím ho a pozriem sa na zapísanú stranu. Je to z obdobia keď mama začala chodiť do školy. Prečítam si pár stránok ale nič zaujímavé tam nie je.

Skúsim ešte pár stránok ale potom už ku mne do izby vôjde Jaz. ,,Ahoj." ,,Ahoj." ,,Počul som čo sa stalo. Si v pohode?" ,,Myslím, že hej." ,,Dobre. Emm máš prísť za Brendou. Chcela prísť ale musela ostať v škole. Mám ťa doviesť." ,,Dobre môžme ísť."

Zídeme dole po schodoch až pred dom. Zamknem a viberiem sa k autu.

🗡💙🗡

Prebehlo to fajn. Brenda chcela vlastne iba vedieť či by som nechcela radšej prísť na internát. Predsa len keď mi zomrela matka. Takže idem na internát. Vraj už nie je miesto ale len nedávno bola prerobená jedna izba v najviššej veži. Sú tam iba dve izby. Vedľa bíva neaký chlapec. Prišla som domov až večer pretože Jaz sa chcel ešte zastaviť u jedného kamaráta. Takže asi hodinu som sedela v aute. Nevadí. Potom ma odviezol domov. Bol už večer.

Spravila som si večeru. Pripravila som si veci na pohreb. Čierne. Na pohreb majú všetci čiernu. Michael vraj pozval iba najblišších.

A teraz ležím v posteli a premýšľam čo sa stane ďalej.

Fajn nová kapitola. Konečne som to dopísala. Prepisovala som to asi tri-krát. Niečo sa mi na tom nepozdávalo. Ale teraz som s tým ako tak spokojná :).