XXII. Krik

216 14 6
                                    

Prechádzala som sa po lese. Vždy ma to dokázalo ukľudniť. Neviem prečo ale dnes to nezaberalo. Možno preto lebo teraz som aj démon. Je to tým, že sa prejavila moja démonská časť alebo som sa zmenila? A ak som sa zmenila tak sa pýtam prečo. Alebo skôr kedy.

Tieto myšlienky ale nevydržali dlho. Niekto ma zastavil. Teda skôr ma zvalil na zem. Bola to taká zlatá mojgana. Druh obrovskej mačky. Väčšina si ju mýli s mačkou ktorá patrí k obrom. Ale ja nie. Vždy si všimnem, že má väčšie zuby a vnútro uší je svetlejšie.

Pohladkala som ju medzi ušami. Naozaj bola veľmi veľká. Ale za to aj huňatá. Akoby mi naznačovala nech za ňou idem. Aj tak som sa nechcela ešte vracať takže mi v tom nič nebránilo.

Mačka ma viedla hĺbšie do lesa. Doviedla ma až k neakej chatrči. Drevo už hnilo a bolo vidno, že sa tu o to dlho nikto nestaral. Mačka tu asi len prežíva. Možno je to pre ňu niečo ako pre vlkov jaskyňa. Mačka prišla k chatrči spolu so mnou. Niekto tam bol. Počula som jasné kroky. Neviem prečo ale mám taký pocit, že sa mi zlepšili zmysly od tej doby čo som to zistila. Z chatrče naozaj vyšla postava.

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Už dávno vyhynuli. Toto nie je pravda. Vedeli by sme o tom. Priamo predo mnou stála čarodejnica. To sa nemohlo diať.

Mala dosť chudú postavu až veľmi na môj vkus. Modré vlasy a v nich pozaplietané koráliky a niektoré pramene vlasov boli pozaplietané do vrkoča. Tvár mala taktiež vychudnutú. Prenikavé žlté až zlaté oči, trochu pokrivený malý nos a plné pery boli síce pekné ale veľmi jej to nepomohlo. Hnedé tričko ktoré bolo na niektorých miestach potrhané tiež nevyzeralo veľmi dobre. A sukňa dlhá až po zem ktorá bola od špiny a asi aj krvy tiež nevyzerala najlepšie. Mala na sebe náhrdelník na ktorom mala zuby podľa odhadu myslím, že Mojgán. Asi ich predtým mala viac a chcela si nechať pamiatku. Žiadne naušnice a make-up už vôbec. Na ruke jej spod dlhého trička vyčnieval zaplietaný náramok. Myslím, že na nohe mala niečo vytetované ale nevedela som to rozoznať.

,,Moja milá, len poď ďalej. A ty si zaslúžiš odmenu za to, že si vykonal svoju prácu tak rýchlo." Pohladkala ho medzi ušami keďže sa k nej zohol a dala mu z ruky nejakého vtáčika alebo čo to bolo. Zhltol to hneď.

Naznačila mi, že mám ísť za ňou. Priviedla ma dnu kde som si sadla na béžovú pohovku ktorá bola v zúboženom stave. Čarodejnica si sadla oproti mne do do takého istého béžového kresla. Zapálila si niečo ako cigaretu. Mne osobne to nevadilo. ,,Potrebujem sa s tebou porozprávať a všetko ti vysvetliť." ,,Čo mi chcete vysvetľovať?" ,,Všetko sa dozvieš v pravý čas. Takže začnem od začiatku."

Zeche:

,,Kde je?" ,,Odkiaľ to mám prosím teba vedieť?" ,,Odpovedz mi na moju otázku!" ,,Ja neviem kde je." To vážne? Jediný človek ktorý chodí okolo školy a dáva pozor aby nikto nikam nešiel a nevie kde je!

Nemal som náladu sa s ním naťahovať. A mal som aj nervy. Asi som si to mohol odpustiť ale celou silou som mu vrazil. Nemal mať tak hlúpy výraz. Idem ju hľadať do lesa. ,,Nemôžete opustiť areál školy. Študentom nie je povolené..." ,,Ja viem pravidlá ty hlupák! Lenže na to si mal myslieť pred tým ako ti ušla jedna študentka!" Mal som ho tak akurát po krk. Prečo mi toto robí?

,,Zeche mohol by si sa ukľudniť?" ,,Nehovor mi čo mám robiť Mikael! Ty nevieš čo sa jej môže stať!" ,,Fajn neviem ale viem, že sa o seba vie postarať." už aj Mikael zvíšil hlas ale ešte nekričal. Nevieš nič. Ak ju dostane môj otec nikdy si to neodpustím.

🗡💙🗡

,,Mám toho už dosť. Sme tu už hodiny a nikde ani stopa." ,,Zachariáš. Nechaj toho. Možno tu sme hodiny ale to nemení nič na fakte, že utiekla kvôli tebe takže si nesťažuj." ,,Ja si ale nesťažujem!" ,,Vážne a čo potom robíš?" ,,Vy dvaja prestaňte. Hádate sa tu už celé tie hodiny. Buď sa začneš ty Zeche rozčuľovať alebo ty Mikael začneš do neho hučať nech pridá. To už stačilo! Mali by sme hľadať Salome a nie sa tu hádať." ,,Asi máš pravdu Sitael. Aj keď je to tá prvá rozumná veta akú si za celý život povedal." Zavrčal ale nemal šancu na mňa zaútočiť. ,,Chlapci." ozvalo sa niekde priškrteným hlasom. ,,Salome!" Rozutekal som sa smerom odkiaľ som počul hlas a neskôr ju dokonca aj uvidel. Bola v poriadku len mi pripadala otrasená a hlavne v šoku. Zobral som ju za ruku a čupol si k nej tam kde ona sedela. Opierala sa o strom a nohy mala pritiahnuté k sebe. Vyzeralo to tak, že si niečím prešla.

,,Salome čo sa stalo?" ,,Nie ja, ja... ja vám to nepoviem, nechcem. A teraz ma nechajte ja sa vrátim." ,,No tak to určite, ideš s nami." ,,Nechaj ma Zeche. Inak za seba neručím." ,,Fajn, fajn. Ale ideš s nami." ,,Ja nikam neidem." ,,Sal." ,,Nechaj ma!" Posledné na čo si pamätám je len bolesť a krv.

Ramon:

Bol som síce pri sestričke ale hneď sa to zahojilo. Takže pohoda. Nechal som sa zmlátiť len preto, že som si to podľa mňa zaslúžil. Ale čo sa stalo už nezmením. Musel som sa neako odreagovať a ako inak než cvičením? Bol som na ceste do telocvične aby som si zahádzal ale počul som krik. Otrasný krik. Bol síce slabý ale nepochibujem, že niekde inde veľmi silný.

Od počutia sa to ozívalo z lesa, myslím. Ako princ mám isté výhodi a krídla už mám skôr. Boli mi všetko jedno. Mám pocit, že ma niekto potrebuje. Hneď teraz. Ale nedoletel som ďaleko. Zastavila ma riaditeľka. ,,Kamže, kamže mladý pán?" ,,Nikam a vy pani riaditeľka." ,,Do toho ťa nič a mazaj na izbu inak dostane tvoj otec list. To by si nechcel, však?" ,,Za to by ma ešte pochválil ale nie ďakujem." Iba sa na mňa usmiala a dosť falošne ale poslúchol som ju. Nemám záujem sa hádať. Tváril som sa, že idem hore ale keď som chcel ísť zase do lesa prichitila ma naša vychovávateľka či čo je zač a poslala do izby. A stála pred dverami. Mal som také nervy, že mi ani nenapadlo vyliezť cez okno.

Salome:

,,Fajn, tak rozprávajte." ,,Ako som už povedala začnem od začiatku. Moja matka mi vždy hovorila, že budem veľmi výnimočná. Nikdy som tomu neverila aj keď mala moja mama dar veštenia. Potom keď som bola staršia bola som vami často využívaná pretože som bola posledná čarodejnica. Najviac ma ale využíval Michael. Spočiatku to bolo úplne normálne. Robili ste to aj predtym s ostatnými čarodejnicami. Ale potom chcel aby som klamala. A vyhrážal sa mi. Chcel aby som klamala o tých veštbách. Konkrétne o tvojej a jeho syna. Chcel aby som začarovala tvojho otca. Alebo skôr zakliala. A aj teba. Je mi to tak ľúto." Rozplakala sa. Určitým spôsobom ju chápem. ,,Najhoršie na tom je to čo som musela urobiť Zachariášovi." ,,Čo ste mu urobila?!" Zvýšila som hlas. ,,Neboj sa. Bolo to už dávno. Mal iba 15. Bol ešte dieťa. Počas spanku som mu dala kvetinu neovládania. Všetko čo mu niekto prikázal urobil. Bolo to strašné. Michael mu prikázal zabiť..." rozplakala sa este viac. ,,Koho? Povedzte mi koho?" ,,Tvoju sestru!"

Vtedy som nevnímala nič. Bolo to hrozné. Vedela som, že som niekoho v živote stratila ale nie. To je strašné. Ja som mala sestru. A on ju zabil. Človek ktorého milujem zabil osobu ktorú by som milovala. Postavila som sa zo stoličky a nechcela sa vrátiť. Niekam som išla. Nevidela som na cestu lebo v ociach sa mi hromadili slzy. Išla som. Túlala som sa lesom. Podkínala som sa o vlastné nohy. Spadla som z kopca. Bol pokritý listím ako všetko ostatné. Dokotúľala som sa až k neakému stromu ktorý môj pád tvrdo zastvil. Nezotavila som sa poriadne a už zas mi niečo je. Agáta bude mať zo mňa radosť. Oprela som sa o strom a začala plakať. Bolelo to. Síce som ju nepoznala ale tak strašne to bolelo. Viem, že to nechcel ale neviem či mu dokážem odpustiť. Aj keď to neurobil.

Čas išiel. Mohlo prejsť aj neviem koľko hodín. Stále som nikam nechcela ísť. Započula som hlasy. Nič nehovor. Našepkával mi môj hlas v hlave. Ja som ale nemohla. ,,Chlapci." Pozreli sa mojim smerom. Zaujímavé, že ma vôbec počuli. ,,Salome!" Bol to Zeche. Ach ako ja ho mám rada. Ale vždy vidím pred očami ten obraz. Síce som to v živote nevidela na vlastné oči ale viem si to živo predstaviť.

,,Salome čo sa stalo?" ,,Nie ja, ja... ja vám to nepoviem, nechcem. A teraz ma nechajte ja sa vrátim." ,,No tak to určite, ideš s nami." ,,Nechaj ma Zeche. Inak za seba neručím." ,,Fajn, fajn. Ale ideš s nami." ,,Ja nikam neidem." ,,Sal." ,,Nechaj ma!" Neviem čo to do mňa vošlo. Rozkričala som sa. Bol to obrovský krik. Videla som ako Zeche padá k zemi a z uší mu tečie krv. A ostatný na tom boli rovnako. Nekričala som dlho. Aspoň som to predpokladala. Potom si už na nič nespomínam.

Po dlhej aleže dlhej dobe som späť. Veľmi sa vám chcem ospravedlniť za moju neaktivitu ale ja som mala trosku zložité obdobie a ešte aj mám ale to ma dohnalo k tomu písať. Lebo ak by som nič nenapísala asi by som vybuchla. A moje sny boli čím ďalej tým horšie. Ak ste nevideli moju správu tak si ju prečítajte. Je v konverzáciach na mojom profile. Predpokladám, že by mohli kapitoli konečne vychádzať častejšie ale nič nesľubujem. Ďakujem všetkým ktorý so mnou vydržali.

Majte sa.

Angel or Devil? DOKONČENĚWhere stories live. Discover now