Angel or Devil? DOKONČENĚ

XIX. Konečne spolu

Ráno ma všetko bolelo. Vôbec som sa nevyspala. A tá včerajšia párty. Ako som len na tie otázky mohla odpovedať? A skoro som odpovedala na tú poslednú. Našťastie to Rebeka stihla. Asi by som sa mala pripraviť. Ale mne sa nechcé.

Nakoniec som predsa len vstala a išla do sprchy. Urobila som si rannú hygienu a obliekla sa. Síce mám aj biele veci. Preferujem tú čiernu. Ďalší dôkaz, že som démon. Nepoznám anjela ktorý by mal rád čiernu farbu.

Zišla som tých milión schodov a išla sa najesť. Som taká hladná. Jaz mi raz hovoril aj prirovnanie. Som hladná ako lev. Nie! Inak. Už to mám. Som hladná ako vlk.

Pricupitala som s veľmi dobrou náladou k stolu. Boli tu všetci. ,,Dobré ránko." ,,Dobré. Zdá sa, že sa nám tu niekto dobre vyspal." Sitael si túto vetu nikdy nenechá újsť. ,,Nie práveže nie. Celú noc som nespala. Nevedela som zaspať." ,,Tak to je smutné." povedalo dvojča. ,,Áno to je." A na dôkaz toho, že som sa nevyspala som si ešte aj zívla.

Na raňajky bola praženica s čerstvými toustamy. Mňam. Všetci sme pomaly jedli. Vychutnávala som si to ale normálne som fyzicky cítila ako sa na mňa niekto pozerá. Tvárila som sa akoby som jedla a pritom som sa rozhliadla po jedálni. Všimla som si ako na mňa pozerá Cole. ,,Čo ten zase odo mňa chce." ,,Hhh?" ,,Ja som to povedala nahlas?" ,,Predstav si miláčik." ,,Jaz takto sa vyjadrovať k slečne?" ,,Ja neviem o kom to hovoríš Mikael. Aha o tejto tu? Tak to rozhodne nie je slečna." Buchla som ho do pleca. ,,Au. Vidíš, mal som pravdu." Zasmiali sme sa na tom. ,,Tak o kom si to hovorila." Zas vyzvedá ten Zeche. ,,Ale nič. Všetko je v pohode. Ak by ste ma ospravedlnili, rada by som sa išla pripraviť na hodinu."

Odišla som z jedálne. A asi som kráčala dosť nervózne. To nevadí.

Išla som do svojej triedy na hodinu Nadprirodzených bytostí. Pred triedou ma ale zastavil Jaz. ,,Viem, že sa s tebou niečo deje. Ešte nikdy si nenechala nedojedené vajíčka." Prečo som ich nedojedla. ,,Jaz, proste som už nechcela." ,,Neverím ti." ,,No tak mi never." ,,Sal, ja ťa takú už nepoznávam. Možno si sa naozaj zmenila. Aj keď nie som si istý čo alebo skôr kto ťa zmenil." A odišiel. Au. To ma ranilo. Asi som sa vážne zmenila.

Vošla som do triedy a presne vtedy zazvonilo. Sadla som si zase k oknu. Nechcela som nikoho počúvať. A už vôbec nie neaký výklad.

,,Dobré ráno deti. Tak dnešná hodinu bude o.... Povedzte mi náhodné číslo." ,,18." ,,Ou. Takže upíry. Fajn tak si povieme niečo o upíroch." Na toto nemám nervy. Radšej by som strávila hodinu v jednej miestnosti s Linou. Počkať, nie beriem späť. Prihlásila som sa. ,,Áno." ,,Mohla by som ísť prosím na WC?" ,,Utekaj." Už sa nehodlám vrátiť.

Vyšla som z triedy. Takže voľná hodina. Čo asi budem robiť. Prechádzala som sa po chodbe a nepremýšľala. Proste len išla a počúvala zvuk mojich topánok. Klop-klop. Klop-klop. A stále dookola.

Tak som sa prechádzala dlhú dobu. Potom do mňa ale niekto narazil. ,,Zeche? Čo ty tu robíš?" ,,Dobre, našiel som ťa. Už som to nevydržal. Našťastie nie si v triede." ,,Zeche. Ukľudni sa! A teraz, prečo si ma potreboval nájsť?" ,,Pamätáš si ešte na tú veštbu?" ,,Čo to s týmto má spoločné?" ,,Všetko." ,,Fajn tak mi to-" nestihla som dopovedať. Zazvonilo. A v tú istú chvíľu ma aj pobozkal. Ja som to aj prehĺbila.

Tak sme tam stáli ako dvaja blázni uprostred chodby. A kopa ľudí okolo nás. Keď sme sa od seba odtiahli niektorý boli nadšený ako Harachel a iný ma chceli zabiť ako Lina ktorá sa ku nám blížila ako hurikán. Možno by som sa mala vzdialiť.

,,Ty!" Pichla ma prstom do hrude. ,,Ako sa opovažuješ pobozkať môjho chlapca!" ,,Tak prepáč ale pokiaľ viem tak už dávno nie sme spolu." ozval sa Zeche. ,,Mala by si sa nad to konečne preniesť." doplnila som ho. Bolo vidno ako to v nej vrelo. Doslova ako v sopke ktorá vybuchne za 3, 2, 1. Bum. ,,Vy! Vy ste tí najhorší Anjeli na svete!" ,,Ale ešte stále som najlepší démon." ,,Choď si s tým vieš kam!" Ja som sa na ňu pozrela pohľadom či jej nešibe. Zrejme hej. ,,Radšej sa vzdiaľme." pošepkal mi Zeche. Tak sme sa otočili a odišli. Ešte po nás niečo kričala ale ja som ju nepočúvala. Na čo aj.

Prišli sme až k východu. Tam nikto väčšinu času nie je. ,,Počúvaj. Ja chápem ak ma teraz odmietneš. Asi som to nemal robiť." V tej chvíli ma nič nezaujímalo. Proste som ho pobozkala. ,,Neodmietnem ťa hlupáčik." A dala som mu preč tu ofinu ktorá ma tak iritovala. Aj keď mu tam zase spadla.

Neviem kedy presne táto kapitola víde takže to poviem už v tejto. Ak sa mi to podarí tak do Vianoc túto knížku ukončím. Ak nie tak do Nového roku. Podľa toho ako to víde. A ako budem lenivá😂😂😂.

Majte sa.

Kika🖤 a Nika💙