Angel or Devil? DOKONČENĚ

XXVI. Už je toho veľa.

Salome:

On ma uspal. Prečo ma uspal. To som na tom bola až tak zle? ,,Áno bola." Povedal hlbokým hlasom môj otec. ,,Nemala by si sa tak ničiť." ,,Ja viem ale keď... bola to moja vina." Povedala som so slzami na krajíčku.

,,Nie nebola to tvoja chyba. Bola si naštvaná. A ja som ti to mal povedať už skôr. Myslím, že už si dosť stará na to aby si to pochopila." Povedal a buchol neakou palicou o zem. Z čierno čiernej tmy sa stala biela miestnosť. Uvidela som ako sedel na bielom gauči. Oproti bolo tak isto biele kreslo. Pokinul mi aby som si sadla. A tak som aj urobila.

,,Poviem ti to všetko od začiatku. S tvojou mamou som sa spoznal na strednej. Mám na to pekné spomienky," pousmial sa pri spomínaní. ,,Vraj sme boli ten najkrajší pár. A bola to aj pravda. Ale neboli sme dokonalí. Mali sme svoje problémy. My sme ich ale neriešili. Po pár rokoch sme sa rozhodli mať deti. Ty si bola tak strašne zlatá. Rozhodli sme sa mať aj druhé dieťa. To bola tvoja mladšia sestra. Boli sme spolu šťastný. Lenže ja som sa pohrával s našim šťastím. Zaplietol som sa do niečoho do čoho som sa nemal. Videl som ako Michael zabil Boha." Po tejto vete som sa rozosmiala.

To nemyslíš vážne." Ale jeden pohľad stačil. ,,On tu bol? Bol medzi nami? Ale ako to, že nie su žiadne záznamy?" ,,Je to v záznamoch. Lenže iba ako to, že prišiel na návštevu. Ale rozhodol sa ostať. Vzdal sa svojej nesmrteľnosti a chcel ostať so svojimi deťmi. Lenže o tom vie iba pár ľudí. A keďže sa Boh vzdal svojej nesmrteľnosti tak ho Michael zabil. A keďže som ho videl a on ma videl ako som to videl tak poslal svojho syna aby zabil tvoju sestru. Musel to urobiť lebo Michael väznil a väzní jeho matku. Je chorá a potrebuje liek. Lenže mi ten liek nemáme. Má ho iba on. Takže ak Zachariáš chce aby prežila tak musí plniť rozkazy. Ale nesplnil ho. Sal tvoja sestra žije. Ona žije." ,,Počkať čo? Ale veď keď nesplnil rozkaz tak prečo ešte žije. A ešte žije  jeho mama. Žije ešte jeho mama?" zhrozila som sa. Čo ak... ale nestihla som na nič myslieť. ,,Žije. A my sme vymysleli lož. Dali sme mu falošné spomienky a všetko urobili tak aby to vyzeralo, že zomrela. Dokonca bol aj pohreb. Bolo to strašné. Ale museli sme to urobiť. Po tom všetkom som si sľúbil, že to takto nechám. Nebudem sa do toho miešať. Ale osud mi neprial. Našla si ma skupinka ľudí ktora o tom vedela. A ja som nemohol namietať. Musel som sa zapojiť. A keď mi raz povedali, že Michael sa chystá skontaktovať s kráľom Diablov. Bolo to zlé. Nemohol som dopustiť aby išiel na Zem. Pre ľudí a aj pre nás to bolo nebezpečné. Tak som ukradol Xonnor. A bol som na úteku. Nestihol som sa rozlúčiť ale Alícia to chápala. A teraz to chapeš aj ty. Utiekli sme s mojou partou do lesa. Zobral som aj tvoju mladšiu sestru. Volá sa Luna. Na budúci rok zistíme aké má schopnosti. Ale späť k príbehu. Schovávali sme sa a čakali. Čakali sme kým dospeješ. Jedine ty nás zachrániš." ,,Ale ta veštba..." ,,Ta veštba  nebola pravdivá. Skar si ju vymyslel. Musel. Patrí do našej party. Aj on musel robiť to čo mu Michael povie inak by ho zabil. A on vedel, že Boh je mŕtvy lebo s ním nekomunikuje. A potom keď toho mal dosť tak povedal svojej žene a deťom nech sa zbalia. Utiekli a on sa k nim pridal. Priadali sa k nám."

A tým jeho rozprávanie skončilo. Prebudila som sa na to ako mnou niekto trasie. Zeche! Vnútri som vyskočila od radosti. Začala som sa mu ospravedlňovať. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Najprv hovoril on. Potom ja. A proste nestíhala som. Potom som mu samozrejme všetko povedala. Nechcel tomu veriť. On si vraj pamätá ako ju zabil. Všetko som mu vysvetlila. On to pochopil. Iba si ma pritúlil v jemnom objatí v ktorom sme aj zaspali.

💙🗡💙

,,Vstávamé! Raňajky! Nech sa vám páči vaše veličenstvá." Iba sme sa zasmiali nad Sitaelom. Už dlho som sa tak dobre nezasmiala. S kamarátmi. A šťastná. Tak si to predsa užijem.

Blížia sa Vianoce a ja nemám darčeky. Potrebujem veľa darčekov. A keďže nášmu veličenstvu už je lepšie... ,,Chlapcí?" Každý sa na mňa otočil a čakal čo zo mňa vylezie. ,,Poďme na vianočné trhy. Prosím." Všetci sa nado mnou zasmiali ako som ich prosila. Pribehol ku mne Sitael a zakričal. Ako si naše veličenstvo želá!" Zdvihol ma na ruky a utekal so mnou preč. ,,Sitael stoj!" Kričala som na neho. ,,Ale prečo? Hádam sa vám váš osobný nosič nepáči?" ,,Páči páči to áno. Ale viete vonku je sneh a ja takto vonku ísť nemožem." Ukázala som na svoje oblečenie ktoré pozostávalo s vyťahaných teplákov a trička s krátkym rukávom a na tom len tenká mikina. ,,Ou jasné." Zložil ma. ,,Ja sa asi idem tiež prezliecť." Ukázal na seba. Mal na sebe skoro to isté ako ja.

Keďže sme už boli v škole. Lebo Zecheho pustili. Tak som to mala ďaleko. Zase tie schody! Toto je prekliatie.

Vyšla som teda do svojej izby a zobrala na seba už teplejšie oblečenie. Nechcelo sa mi ísť zase dolu po tých hnusných blbých schodoch. Ale čo iné mi zostávalo? Zliezla som dole kde ma už čakali ostatný.

Vyrazili sme. Celú cestu sme vystrájali, smiali sa, robili proste somariny. Keď sme prišli na trhy bolo to krásne. Bola tam vianočná nálada, všade bolo cítiť vôňu sviečok a koláčov. Všade boli svetielka a proste nádhera. Všetci sme sa rozbehli kupovať darčeky a boli sme dohodnutý, že sa stretneme pri stromčeku o hodinu. Každému som niečo kúpila. Dokonca aj Ramonovi. Veď je to môj kamarát. Keď som mala všetko hotové prišla som k stromčeku. Zatiaľ tam bol len Zeche. Prišla som k nemu. Chvíľu sme tam len tak stáli ale dala som mu pusu a aj on mne a prešlo to až k bozkávaniu. No potom prišli ostatný. Zašli sme si sadnúť. Každý si niečo objednal. Ja horúcu čokoládu a krejmeš. Zeche to mal tak isto. A ostatný tam strieľali také názvy ktoré som pomali ani nespoznávala. Bol to krásny deň. Ale skazilo mi ho to, že som videla Ramona ako sa na nás pozerá. Na mňa a na Zecheho. Musela som ísť za ním. ,,Ospravedlnte ma prosím. Hneď som späť."

Išla som za ním. Zašiel za roh. Tam som zašla aj ja. Pritlačil ma o stenu a začal bozkávať. Poddala som sa. No potom som sa spamätala. Kopla som mu kolenom medzi nohy. ,,Toto už nerob!" ,,Prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo." Povzdychla som nad ním. Podala mu ruku a pomohla vstať. Ja už budem musieť ísť. ,,Chápem." Prikývol. Už som chcela odísť ale ešte ma zachytil. ,,Dnes večer na našom mieste." Prikívla som a utiekla preč. K ostatným.

,,Kde si bola?" ,,Ale nikde." Ani som nevedela kto sa to spýtal. Myslela som iba na to čo mi asi chce Ramon.

Prišli sme do školy a ja som poschovávala darčeky. Nemohla som zaspať. Myslela som iba na Ramona. Uznávam, bola som nervózna. A kto by nebol?

Konečne už ale bol večer. Vedela som čo myslel tým večer. Čítanie myšlienok. O 21:00 som teda išla na ,,naše miesto". Ale on tam nebol.

Nikdy neberte moje sľuby vážne. Nikdy. Ja sa vám ospravedlňujem. Ale keďže je teraz tá karanténa tak by som mohla písať častejšie. Ak nám nebudú davať točiť videá. No takže to by bolo všetko.

Majte sa.