Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Kam odišli? 2

„Kde si bol tak dlho?" Rey sa opäť prebudila približne po dvadsiatich minútach, keď ju začal čiastočne dusiť aj kašeľ. Dosť ju to znepokojilo a ani on voči tomu neostal úplne chladný. Bál sa, že znovu začne ťažko dýchať, doktorka jej aspoň čiastočne pomohla, ale on sa strachu o ňu nedokázal zbaviť, tak ľahko.

„Bolo tam veľa ľudí, no už máme všetko a môžeme ísť."

Ochránkár si vôbec nerobil ťažkú hlavu z toho, že naňho kričal, prehliadol to absolútne dokonale, čo ho nahnevalo ešte viac, no nemal možnosť s tým nič urobiť. Aspoň nie, kým bola Rey v jeho náručí.

Yaxley si sadol späť za volant a podal mu tašku s liekmi. Za iných okolností by naňho nečakal, no nepripadalo mu rozumné vrátiť sa domov bez liekov, čo nepovažoval za veľmi rozumné riešenie.

***

„Pomôžeš mi?"

Opýtala sa ho Rey, keď jej dal nové lieky, no ostával ešte akýsi krém, ktorý on sám ešte nikdy nepoužil, no doktorka ho Rey odporúčala.

Pomaly otvoril krabičku, ktorej obsah mu bol v podstate neznámy, no po otvorení voňal pomerne príjemne.

Rey sa na posteli trochu posunula a rozopla si pár gombíkov na svojom rozprávkovom pyžame. Až vtedy mu v podstate jeho unavená zmysel dala odpoveď na to, ako sa ten krém vlastne používa. Istý čas sa na ňu díval napol zarazene, napol znepokojene. S týmto by jej mala rozhodne pomôcť mama, no tá ešte stále nebola doma a on žiaľ nevedel kedy sa vráti.

„Rey, ja... neviem, či ti s tým môžem pomôcť."

Priznal čiastočne zahanbene. To, čo od neho práve teraz očakávala bolo v podstate dosť neštandardné, hlavne preňho.

„Nič to nie je, len dáš trochu na krk a potom na hruď, mama by to urobila, keby to bola, no myslím, že aj ty to dokážeš, všakže?" opýtala sa ho Rey, ktorá si zjavne neuvedomovala, čo presne sa od neho rozhodla žiadať.

„Možno teda, no nie som si tým istý, vieš..." hanbil sa tak ako ešte zrejme nikdy, bolo viac než očividné, že kvôli tomu aj čiastočne očervenel. Bolo to predsa len iné, než keby to pre ňu urobila mama, no Rey zrejme ešte nechápala ten rozdiel.

„Nemusíš sa báť, skutočne to nič nie je."

Rey sa dotkla jeho ruky, už na tom bol omnoho lepšie, aj vďaka jej starostlivosti, včera mu stihla vymeniť aj mokrý obväz a previazať ranu, preto práve teraz nečelil ďalším možným komplikáciám.

„Ja? Chcem si byť istý, že ti nebude prekážať, že sa ťa dotknem... Ty si ... teda no, ako to mám vlastne... skrátka si dievča a ja som chlapec, vieš?"

„Aha."

Rey istý čas mlčala a keď napokon prehovorila, zároveň pomaly pustila jeho ruku.

„Ale to nevadí, lebo sme rodina, vieš, to je potom iné, už nie som cudzie dievča, však?"

Obával sa toho, že bude mať opäť dýchacie ťažkosti, masť mala prispieť k tomu, že sa to nestane a Ben sa čiastočne obával, mohol by naliehať, aby sa o to pokúsila sama, no nechcel, aby si myslela, že ju považuje za cudziu.

„Nie, nie si cudzie dievča, Rey, už si naša."

Rey vrela oči, nehýbala sa a čakala na jeho rozhodnutie. Opatrne nabral kúsok masti na svoje prsty. Čiastočne sa chvel po celý čas, akoby snáď chcel urobiť niečo, čo by nemal, no Rey bola absolútne pokojná.

Jemne sa dotkol línie jej krku, nikdy nebol voči nikomu taký nežný a ohľaduplný ako k nej, takmer sa bál, on sám mal strach z toho, že by mohol zatlačiť príliš, alebo spôsobom, ktorý by sa jej nemusel páčiť.

Pripadala mu tak krehká, keď sa jej dotýkal čo najjemnejšie ako len dokázal. Chcel jej len pomôcť nič viac, no bál sa, viac než kedykoľvek predtým, nikdy nemal taký silný strach, že by mohol urobiť chybu, ako teraz, keď bol tak blízko nej, ako nikdy predtým.

„Porozprávaj mi niečo, pekné, prosím Ben."

Žiadala ho, keď jeho ruka pomaly a mimoriadne váhavo klesla o pár centimetrov nižšie, stále čakal na to, že ho môže aj zastaviť, nemal v úmysle urobiť nič, čo by jej ublížilo, doslova sa bál tej možnosti, že by ju mohol čímkoľvek znepokojiť, srdce mu kvôli tomu strachu bilo tak rýchlo, napol prepadal panike, keď sa jeho ruka jemne posunula ďalej.

Nevedel, čo by mal povedať, bolo to preňho veľmi ťažké a ona si to vôbec neuvedomovala.

„Rey, ja... dnes som sa o teba veľmi bál, dúfam, že ti už bude lepšie, urobím všetko preto, aby si sa cítila dobre."

„Je mi dobre, Ben. Pri tebe mi je úplne najlepšie."

Zavrel oči a dokončil to, pomaly a opatrne sa od nej odtiahol. Cítil sa zvláštne, aj napriek tomu, že jej to neprekážalo a nevidela za tým nič zlé, on si radšej prial, aby tu bola matka a mohla jej s tým pomôcť ona.

Bol zmätený, absolútne znepokojený tým, že bol postavený pred takúto voľbu. A bol rád, že to mal už za sebou, už len preto, aké zložité to preňho bolo, zastúpiť takýmto spôsobom mamu.

„Kam ideš,Ben?" opýtala sa ho Rey znepokojene, keď napokon vstal.

„Len si pôjdem umyť ruky a potom sa k tebe vrátim. Nemusíš sa ničoho obávať, uvidíš, že čoskoro opäť pokojne zaspíš."

„Dobre. Budem čakať."