Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Povedz, že ma ľúbiš 2

***

K svojej matke Ben pristupoval stále ešte pomerne zahanbene, už len preto, lebo nevedel či sa večer stretli, alebo nie. Počkal, kým odprevadila Rey do jej izby. Držal sa v úzadí a snažil sa na seba priveľmi neupozorňovať.

Bolo mu však jasné, že sa naňho opäť hnevá, a tentoraz má na to dobrý dôvod. Nechcel, aby sa to stalo, nie takýmto spôsobom, s tým sa však už nedalo nič urobiť.

„Je Rey v poriadku?"

„Trochu prechladla, stúpla jej aj teplota, ale nie je to nič vážne, Ben. Čoskoro bude snáď v poriadku."

„Mrzí ma to, mami. Nechcel som, aby to tak dopadlo."

Sklonil hlavu. Díval sa na svoje topánky, znepokojený tým, ako veľmi ho to zasiahlo, ako veľmi si prial, aby naňho Rey vtedy nečakala, aj keď, niečo to preňho znamenalo, že sa odmietala odtiaľ pohnúť, že chcela byť tam, keď prišiel.

„Rozumiem, Ben, neskôr sa o tom pozhovárame, teraz idem pripraviť čaj pre Rey, aby som jej mohla dať lieky."

„Môžem ti pomôcť, mami?" odvážil sa na ňu pozrieť, až keď pocítil jej dotyk na svojom chrbte, dotyk, ktorý preňho niečo znamenal bez ohľadu na to, ako často sa tváril, že to tak nie je.

„Naozaj sa chceš o svoju sestru postarať?"

Nemal rád slovo sestra, nie v súvislosti s ňou, no bolo mu jasné, že si na to bude musieť zvyknúť.

„Áno, chcem, veľmi mi na vás oboch záleží, mama, možno to nedávam tak často najavo, ale je to skrátka tak."

Nevedel veľmi dobre hovoriť o svojich citoch, no snažil sa, aby matka pochopila, čo sa jej snaží povedať.

„Dobre, Ben pokúsim sa ti veriť, možno si ma pochopil nesprávne, chcela som len, aby ste spolu trávili viac času ako rodina, v žiadnom prípade som z vášho vzťahu nechcela urobiť trest pre teba. Tak som to nemyslela, Ben, ak si to tak pochopil, tiež ma to veľmi mrzí."

Po jej slovách sa cítil ešte omnoho horšie, no nemal v úmysle ustúpiť. Rey ho teraz potrebovala viac než kedykoľvek predtým a videl aj, že mama je veľmi unavená, možno viac než sa vôbec rozhodla dať najavo.

„Viem, mama, ja bol som len tvrdohlavý, tak ako vždy... Možno mi to najprv nebolo celkom jasné, Rey nie je pre mňa trestom, ver mi, že to tak nie je a nikdy nebude."

„Pripravíme jej čaj spolu a vysvetlím ti aj, ktoré lieky bude teraz užívať."

***

Kým sa matka a otec potichu zhovárali v obývačke, on vyšiel späť hore, spolu s táckou, čo vzhľadom na okolnosti považoval za majstrovský výkon hodný rytiera Jedi.

Keď otvoril dvere, Rey ležala vo svojej posteli, mala pri sebe Pána Olafa a Chewie bol položený na nočnom stolíku.

„Ben?"

„Ahoj, Rey, priniesol som ti lieky a čaj s citrónom."

„A mama?"

Zabolelo ho, že sa opýtala na ňu a ani celkom nevedel z akého dôvodu.

„Zhovára sa s otcom v obývačke, ale ak chceš, aby som šiel po ňu..."

„To je dobré, môžeš mi ich dať aj ty."

Prikývol, pomaly zložil tácku na stolík, a sadol si na okraj postele.

„Rey, ja... je mi veľmi ľúto, čo sa včera stalo. Naozaj ma to veľmi mrzí."

„Včera sa nič zlé nestalo, Ben. Len si mi povedal, že ma ľúbiš. Povedz mi to aj dnes, povedz, že ma ľúbiš, Ben. Alebo to už neplatí?"

Len sa naňho dívala, neočakával, že o tomto začne hovoriť hneď, nebolo preňho ľahké hovoriť také veci, včera to bolo iné, ani sám predsa nevedel, ako k tomu došlo.

No musel pozbierať odvahu, Rey sa naňho nateraz dívala dosť prísne.

„Samozrejme, že to platí. Ja... vieš, Rey, skrátka, ja..." pozrel sa na svoje ruky, ktoré sa akosi mimovoľne dotkli tých jej.

„Veľmi ťa ľúbim, Rey."

„Dobre."

To bolo všetko, čo mu povedala.

Potom jej už len podal čaj a odmerku so sirupom. Mlčky vypila všetko a on si uvedomil, že ešte stále čaká na jej odpoveď.

„Aj ja ťa veľmi ľúbim, Ben."