Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Budúcnosť 1

Skutočne sa snažil ju len zdiaľky pozorovať, no bolo to čoraz ťažšie uskutočniteľné, keď sa zrazu rozplakala.
To bolo to posledné,čo si prial, aby bola nešťastná a on jej nemohol pomôcť až do takej miery, akoby chcel.
Prekonal aj tie posledné obavy pod vplyvom jej sĺz, ktoré ho priam vyzývali k tomu, aby ju vzal opäť do náručia a utešil.
Pomaly vykročil smerom k dvierkam vedúcim na malé ihrisko, Rey si ho dosiaľ ešte nevšimla, stále objímala svoju hračku, chvela sa a plakala.
Nevšimla si ho dokonca, ani keď už stál priamo pred ňou.
“Láska?” oslovil ju potichu.
Zdvihla k nemu zrak no len veľmi pomaly.
“Ben? Ty si tu?” namiesto toho, aby sa potešila, stiahla s trochu ďalej od neho, čo ho znepokojilo ešte viac.
“Áno, Rey, hľadal som ťa po celý čas, vieš, chcel som s tebou ostať v kontakte, napriek všetkému. Nikdy som ťa nechcel opustiť, rodičia všetko urobili bez môjho vedomia.”
Musel jej to vysvetliť, chcel, aby poznala pravdu, aby vedela, ako veľmi si prial, aby všetko bolo inak.
“Povedali mi, že ma viac nechceš, že som ťa len stále otravovala,” zopakovala slová, ktoré zrejme počula od svojej matky, alebo od iných ľudí, ktorí sa ich snažili rozdeliť.
“To nie je pravda, ty si ma nikdy neotravovala Rey, bol som šťastný, keď si bola pri mne, chýbala si mi ty aj pán Olaf.”
“Olafa už nemám takého aký bol,” povedala Rey znepokojene.
“Prečo čo sa stalo?”
Opäť hrozilo, že sa rozplače ešte omnoho viac.
“Pohádali sme sa s mamou, keď som chcela, aby ma odviedla za tebou, nechcela som ju počúvať, tak sme sa hádali a ona ma potiahla a Olaf sa roztrhol. Mama ho chcela vyhodiť, no ja som si ho schovala, ale už to nie je Olaf.”
Ben sa pomaly sklonil k nej.
“Ak mi ho dáš, tak sa postarám, aby ho opravili, dobre, alebo ti ho urobia nanovo, uvidíme, čo sa dá ruboiť.”
“To by si naozaj pre mňa urobil?” aspoň čiastočne si utrela slzy.
“Áno, samozrejme, miláčik.”
“Tak ja ti ho teda ukážem už teraz, dobre.”
Rey si dala z pliec dolu batoh, ktorý si predtým nevšimol a vybrala z neho roztrhanú hračku, bolo naozaj vidieť, že Olafa bude treba veľmi dôkladne opraviť.
“Je veľmi zničený, však?”
“Bude v poriadku, uvidíš.”
Rey sa aspoň trochu usmiala.
“Pôjdeme hneď, dobre, spolu ho pôjdeme dať opraviť.”
“A čo tvoja mama, nebude ťa hľadať?”
“Nie, nemá dnes dobrú náladu, povedala, že do večera smiem byť vonku sama.”
To bolo ďalšia vec, ktorá sa mu vôbec nepáčila, ako mohla Rey len tak pustiť samú von, bola predsa ešte príliš malá na to, aby sama chodila až do večera po uliciach.
“Máš pravdu,  pôjdeme.”
Vykašlal sa na ten prekliaty zákaz, Rey tu v takomto stave nenechá, nech sa deje čokoľvek.
Ponúkol jej ruku a ona ju opäť prijala. Bol tak šťastný, že je opäť s ním.
No zo všetkého najviac sa práve teraz obával budúcnosti.