Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Hayley 4

Ukázalo sa však, že nebude mať až toľko času, ako si pôvodne myslel. Rey napokon zišla dolu sama. Bola tak vydesená, už len jediný pohľad do jej očí spôsobil, že nemal to srdce jej čokoľvek vyčítať. Otec mal pravdu, aspoň vtom, že on musí byť tým, kto urobí všetko, čo je nevyhnutné preto, aby ich hádka nemala ďalšie neželané následky.

„Ahoj, Ben."

Počul ako ho pozdravila tichým a napol rozochveným hlasom. Tak veľmi sa bála, až mal chuť okamžite ju objať, no vedel, že teraz by jej to veľmi nepomohlo. Už sa cítila omnoho lepšie aspoň zdravotne, jeho otec mu povedal, že lieky skvele zabrali a posledné príznaky pomaly začínali ustupovať.

„Rey, poď si pokojne ku mne sadnúť, ničoho sa nemusíš obávať," snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne a vyrovnane, aj keď sa tak celkom necítil.

Rey opatrne prikývla, prisadla si k nemu na gauč a pomaly položila Olafa na operadlo.

„Ja som..."

„Ja som..."

Obaja začali naraz a takmer zhodne čo ich oboch rozosmialo. Potom však nastalo ticho, po ktorom pochopil, že to on musí pozbierať odvahu.

„Rey, prepáč mi, že som na teba kričal, je mi to veľmi ľúto."

„Mňa zas veľmi mrzí to, čo som ti povedala, Ben. Ja som to tak nemyslela, stále ťa mám veľmi rada, len som skrátka nahnevala som sa, keď si nechcel ostať so mnou. Myslela som si, že už vôbec nechceš byť so mnou."

„Samozrejme, že chcem. Na tom sa nič nezmenilo. Pekne sa vylieč a pôjdeme spolu všade, kam len budeš chcieť aj na pláž."

„Naozaj?"

„Samozrejme, už ťa viac nespustím z očí, láska."

Jemne sa dotkol jej ruky, cítil prepojenie medzi nimi, ktoré sa tak veľmi obávala stratiť, a za ktoré chcel vždy bojovať.

Cítil ako Rey k nemu natiahla tú druhú a pohladkala ho po tvári, jej dotyk bol preňho dôležitý viac než čokoľvek iné.

***

Ráno dostal avízo, že naňho čaká ďalšia nakládla, bol ešte mierne rozospatý a správa ho takpovediac prebudila.

Večer bol dlhšie hore, čítal Rey rozprávku a zhováral sa s matkou, nepodarilo sa mu dostať z nej nič o tej žene, ktorá jej spôsobila starosti, samozrejme nepýtal sa jej na to priamo, len niečo naznačoval, no ona nebola ochotná sa mu zdôveriť, tak či tak to skúšal do poslednej chvíle.

Rýchlo absolvoval rannú sprchu, na seba hodil krátke nohavice a tričko, vzal si aj rukavice a rýchlo vložil mobil do vrecka. V poslednom čase vôbec nečítal správy od svojich priateľov, akosi sa mu nechcelo vrátiť do ich sveta.

Aspoň nie teraz, čo také by im aj vlastne mal povedať? Nevedel si predstaviť, že by s nimi mohol hovoriť o čomkoľvek dôležitom, čo sa týkalo jeho terajšieho života. Kamaráti s nakládky to bola iná vec, no aj pred nimi si musel dávať pozor, aby neprezradil isté veci, ktoré by nemal nikto mimo rodiny vedieť.

Chcel ešte popriať Rey dobré ráno, kým odíde, bolo však ešte dosť skoro a ona zrejme ešte nevstala, v kuchyni však namiesto svojich rodičov uvidel ju Hayley.

Mala na sebe tričko, ktoré ho inšpirovalo k tomu, aby na ňu civel, bez ohľadu na to, čo si o tom myslela jeho hlava, nedokázal prestať civieť na jej prsia, ktoré žiaľ upútali jeho pozornosť ako prvé.

„Dobré ráno, Ben."

Pozdravila ho nervózne, ich posledné stretnutie nedopadlo práve najlepšie a ona stále cítila možné ohrozenie svojej práce z jeho strany.

„Ahoj."

Pozdravil jej chladne, akoby preňho vôbec nič neznamenala a prinútil sa civieť tentoraz na jej plné pery.

To snáď nebolo možné, že matka zamestnala osobu, ktorá v ňom podnecuje tento druh fantázií a otec s tým dokonca súhlasil.

„Budeš raňajkovať, mohla by som ti pripraviť omeletu alebo čokoľvek iné... Rey ešte spí bola som ju skontrolovať, no ešte je dosť skoro, tak nech si ešte oddýchne."

„Nie, ďakujem, ponáhľam sa."

Čo najďalej preč od teba, toho tvojho sladkého hlasu a dokonalého tela. Pomyslel si zdrvene, keď okolo nej prechádzal.

Dokonca aj príjemne voňala, tá kombinácia bola preňho absolútne vražedná, chcel byť od nej čo najďalej.