Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

1. Zranili ťa

Dvere vedúce do jeho izby sa pomaly otvorili. Očakával, že sa naňho spustí ďalšia vlna výčitiek, nestál o to, aby s ním matka práve teraz hovorila o tom, čo urobil. Neľutoval to a nemal v úmysle sa strýkovi ospravedlniť.

Namiesto matkinho sklamania však musel čeliť nevinnému pohľadu toho dieťaťa, ktoré jeho rodičia priviedli do ich domu.

„Čo tu chceš?"

Nemal chuť nikoho vidieť a už vôbec nie to dieťa. Matka si myslela, že vďaka nej si opäť získa otcovu pozornosť, že budú opäť rodina a on sa prestane venovať nelegálnym aktivitám. Ben si však nerobil žiadne nádeje, vedel veľmi dobre aký jeho otec je, a čo je preňho skutočnou prioritou. Teraz bol možno ochotný podpísať všetko, čo matka chcela, len aby ju upokojil, v konečnom dôsledku to však nebude znamenať nič viac než ďalší zničený život.

Nemali čas na vlastné dieťa, tak prečo by sa to teraz malo zmeniť, prečo by všetku svoju pozornosť mali dať cudziemu. Nechcel sa s ňou zaoberať a už vôbec nie byť súčasťou celého toho cirkusu. Nech sa o ňu matka pokojne stará, ak chce, nebude jej vtom brániť, no on s ňou nechce mať nič spoločné.

„Videla som, ako si si poranil ruku."

„To sa ti len zdalo. Nič mi nie je. Vráť sa do svojej izby."

Tá malá mala pravdu, no bola to nevyhnutná súčasť celého toho incidentu a takisto aj toho, že sa nechal ovládnuť svojím hnevom.

Cítil bolesť, no nikto sa o to nezaujímal, všetci videli len Lukovo rozbité auto, koho by asi tak trápilo to, čo sa stalo jemu? Kto by vôbec chcel od neho počuť nejaké vysvetlenia? Jeho dôvody vôbec neboli podstatné.

„Pôjdem, ale najprv mi musíš ukázať ruku."

„Naozaj nepotrebujem tvoju pomoc."

„Uvidíme."

Rey sa však nenechala odradiť, napriek tomu, čoho bola práve svedkom sa nebála pristúpiť bližšie k nemu.

Videl, že v ruke drží domácu lekárničku, to že s ňou Rey odišla na poschodie si takisto nikto nevšimol. Ako vždy, v tejto rodine boli vždy dôležitejšie veci než jej členovia.

„Tak dobre, ale ak kvôli tomu začneš plakať, bude to tvoja vina."

„Nezačnem. Sľubujem."

V jej očiach bola odhodlanosť, ktorú on sám veľmi dobre poznal.

Nebolo to až také zlé, len malý škrabanec, nič viac. Pokojne to mohol zvládnuť aj sám, keby sa mu chcelo. Aspoň to sa sám sebe snažil nahovoriť.

„Naozaj si so mnou nemusíš robiť starosti, môžeš sa ísť pokojne hrať s tými novými bábikami, ktoré ti kúpila mama."

„Nenechám ťa tu takto, Ben. S Annou a Elsou sa budem hrať potom."

Tie slová preňho niečo znamenali, aj keď si to neprial a bol pripravený bojovať o to, aby si to dievča nezískalo jeho srdce.

„Naozaj to dokážeš?"

„Samozrejme."

Sledoval ako otvorila lekárničku a veľmi opatrne mu ruku ošetrila. Počínala si mimoriadne profesionálne, takmer akoby presne vedela, čo je nevyhnutné urobiť.

„Ak by ťa to bolelo, povedz to mame, prosím, Ben."

„Poviem, neboj sa."

„Ben, smiem sa ťa na niečo opýtať?"

„Áno, isteže."

Náhla absencia bolesti prispela k tomu, že sa aspoň čiastočne zbavil momentálnej podráždenosti.

„Rozbil si auto strýka Luka, pretože ma tu nechceš?"

„Nie, maličká, s tebou to nemá nič spoločné."

Bola to len záležitosť medzi nimi, nič viac, no nemalo to nič spoločné s jej adopciou. Týkalo sa to problémov, ktorým ona ešte nemohla rozumieť, no čoskoro bude. Keď ju nechajú napospas rôznym opatrovateľkám, pochopí, že vždy bude odsunutá na vedľajšiu koľaj. To momentálne nadšenie ich raz prejde, o tom bol Ben pevne presvedčený.

„Nie som maličká, mám už osem rokov a som Rey."

Isteže, to vie veľmi dobre, jej meno je teraz skloňované v celej rodine častejšie než čokoľvek iné. Rey je teraz centrom ich vesmíru a stále sa do toho snažia zatiahnuť aj jeho bez ohľadu na to, ako veľmi sa začal brániť.

„Prepáč, zmýlil som sa, máš už osem rokov, to je skutočne viac než dosť."

„Presne."

Chcela vstať z jeho postele, no v poslednej chvíli si to rozmyslela. Snažil sa prekonať ten pocit, že by ju mal chrániť, cítil to tak od prvej chvíle, časť z neho si nepriala, aby na vlastnej koži zažila, ako to v ich rodine chodí.

Bojoval s touto novou stránkou jeho povahy, o ktorej doteraz netušil, že by mohla existovať. Dokázal byť krutý, ku každému, dokonca aj k svojim priateľom, no vždy ho niečo zastavilo, keď chcel byť krutý k nej. Dokázal ju poslať preč, no nikdy jej nevedel povedať niečo, čo by ju skutočne ranilo. Nedokázal to urobiť a pochyboval o tom, že sa mu to niekedy podarí.

„Ben?"

„Čo zas?"

„Môžem chvíľu ostať s tebou, len chvíľu."

„Tak dobre, môžeš, no nemám v úmysle sa s tebou hrať."

„To teraz nechcem, zranili ťa."

Chcel ju opraviť, že sa zranil sám, no nemal na to príležitosť, vyliezla na posteľ celkom k nemu, pohodlne sa oprela, no stále bola od neho čiastočne oddelená.

„Vieš, Ben, nikoho z novej rodiny som zatiaľ neobjala ani nepobozkala. Teba by som pobozkať chcela."

„Nevieš, o čom hovoríš."