Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Ľadové kráľovstvo dodatok + Záhradný domček 1

No už mu ani tak veľmi nechýbal, zvykol si na jeho neprítomnosť, predpokladal, že čoskoro si už budú úplne cudzí.

Niekedy si však tajne prial, aby to tak nebolo, aby tu otec bol, aby mal niekoho, kto ho podporí a bude stáť na jeho strane, keď sa všetci rozhodnú od neho odvrátiť. Niekde v jeho mysli ostala predstava, že otec taký niekedy bol, že sa skutočne niekedy zaujímal o to, čo s ním bude.

„Si smutný?" opýtala sa ho Rey znepokojene.

„Nie, nie som. Len som si spomenul na otca."

„Kde asi je a čo robí?"

„Áno, presne tak."

„Aj ja som naňho myslela. Myslíš, že sa bude s nami niekedy ešte hrať? Páčil sa mi, keď za mnou prišiel do detského domova, ale ty si sa mi páčil viac."

Potešilo ho to, že to povedala znovu, cítil sa preto výnimočný, no čiastočne ho to aj znepokojovalo. Prečo preňho tak veľa znamená to, že sa Rey páči? Je to predsa len malé dievčatko, ktoré si jeho rodičia adoptovali, aby zachránili svoj vzťah, no zjavne to nestačilo, keďže otec tak či tak ušiel, tak ako zvyčajne.

„Určite bude. No neviem či aj so mnou, ja som už na hranie sa s ním veľký, ale ty určite budeš mať ešte šancu."

Dúfal, že to tak bude, že si otec napriek všetkým jeho pochybnostiam o ňom spojenie, že teraz už má aj dcéru, že nebude neustále opakovať tie isté chyby.

Záhradný domček

„Ben, mohla by som vidieť váš záhradný domček?" opýtala sa ho Rey, hneď potom, ako dojedli a ona mu opäť veľmi jemne ošetrila jeho ruku. Ben si myslel, že veľmi rýchlo zabudne na to, že je nutné sa o to postarať, ale ona bola neoblomná a tak ako vždy stačil len jeden jediný jej pohľad a on bol ochotný s ňou spolupracovať.

„Teraz je to už aj tvoj záhradný domček, láska."

Nazval ju tak celkom prirodzene a ani nevedel, ako sa to stalo, čiastočne sa za to aj zahanbil. Pocítil však, ako ho Rey chytila za zdravú ruku.

Ich prsty sa preplietli. Opäť pocítil to príjemné teplo, ktoré ho zbavovalo smútku a akýchkoľvek obáv. Cítil, že by dokázal čokoľvek, keby ho ona vždy chytila za ruku, keby vždy cítil jej podporu bojoval by s čímkoľvek a s kýmkoľvek. Cítil, že si zaslúži, aby ju tak niekedy volal, aj napriek svojim počiatočným pochybnostiam.

„Naozaj je aj môj?"

„Áno, Rey. Je aj tvoj a vždy bude."

„Tak pôjdeme?"

„Ak si to naozaj želáš, tak áno, no musím ťa varovať, možno sa ti tam nebude páčiť."

„Ja sa nebojím, môžeme sa hrať na prieskumníkov, vezmeme si baterky a všetko tam poriadne preskúmame."

Ben nemohol odolať tej možnosti všetko jej tam ukázať, aj keď nebol celkom presvedčený o tom, že si želá vidieť niektoré veci, ktoré patrili do jeho minulosti.

Matka ich tam ukryla, keď bola na otca nahnevaná, predstierala, že ich vyhodila, no on vedel, že sú tam.

„Ja vezmem kľúče a baterky, ty si pekne obleč bundu, vonku je dnes trochu zima."

„Rozkaz, pane."

***

Rey ho nadšene nasledovala do veľkej záhrady, ktorá bola vždy dôležitou súčasťou jeho života. Niekedy tam pracoval aj on, no zvyčajne skôr matka, bol to pre ňu istý druh relaxu, ktorý vždy dopriala potom, ako sa jej podarilo presadiť nový zákon či nariadenie. Ako mimoriadne nadaná a schopná politička si získala náklonnosť svojich voličov, povedzme, že bola hlavným pilierom strany, ktorú ona sama založila a aj napriek kontroverznému názvu Odboj-nová výzva pre demokraciu si získala aj úctu svojich politických protivníkov.

Jeho otec sa ako investigatívny novinár dostával k dôležitým kauzám, pohyboval sa často na hranici medzi životom a smrťou.

Istý čas bol aj vojenským pilotom, no problémy so zrakom, ho pripútali k zemi, s čím sa nikdy tak celkom nezmieril.

Ben sa nikdy o politiku veľmi nezaujímal, no mal všeobecný prehľad, a otec nikdy nestál o to, aby sa zaujímal o jeho prípady.

Myslel si, že preňho bude najlepšie, ak sa bude venovať len svojim školským povinnostiam. A takisto aj bojovej škole, absolvoval aj hodiny rekreačného lietania, no ešte nemal dokončené všetky lekcie ani nalietaný dostatočný počet hodín na to, aby mohol získať pilotskú licenciu, predpokladal však, že už tento rok sa mu podarí dobehnúť zameškané, a konečne si splní jeden zo svojich najväčších snov. Nemal v pláne vstúpiť do armády, no rekreačné lety považoval za spôsob, ako sa odreagovať od bežných povinností.

Ich domov zodpovedal presne tomu, čím jeho rodičia boli, bol príjemný a pohodlný, no nachádzali sa tu aj kamery a ochranka, ktorú žiaľ potrebovali, vzhľadom na prácu jeho rodičov a takisto aj na možnosť, že by vyhrážky, ktoré čas od času dostávali, mohli byť niekým naplnené. Našťastie nemuseli chodiť do školy s ochrankou, aspoň nie vždy, no počas istých období, to tak skutočne bolo, bezpochyby preto bol Ben spokojný s tým, že začal navštevovať školu bojových umení, taekwondo sa preňho stalo doslova filozofiou a súčasťou jeho života, viac než akýkoľvek iný šport, ktorému sa pôvodne plánoval venovať.

Rey takisto prejavila záujem o toto bojové umenie, a on skutočne dúfal, že si vyberie jeho školu, aby ju raz mohol učiť, bola to príjemná predstava, ktorej sa nateraz odmietal vzdať. No matka mala pravdu, nebolo by dobré, keby na ňu tlačil, chcel, aby sa rozhodla sama, dúfal, že si vyberie jeho, že ho bude nasledovať tak ako teraz, že ho bude sprevádzať na jeho ceste.

***

Spoločne vošli dovnútra malého záhradného domčeka, v ktorom si kedysi keď bol malý dokonca prial bývať.

A niekedy sa tu aj ukrýval, keď urobil niečo zlé a bál sa hnevu svojich rodičov, ktorý nikdy nebol až taký zlý, ako si pôvodne myslel.

Matka mala preňho vždy v podstate slabosť a otec, ten sa málokedy skutočne zaujímal o jeho prehrešky.

„Toto bolo tvoje?" opýtala sa, keď uvidela plyšovú hračku, ťažko definovateľného druhu. Ani on nevedel, čo to presne je, otec mu to raz niekde kúpil a on to vtedy nechcel pustiť z rúk.

„Áno, to je Chewie, kedysi som ho mal veľmi rád. Ešte vyzerá celkom dobre, ak chceš môžeš si ho nechať."

Sklonil sa k nej, aby skontroloval či je hračka v poriadku.

„Ďakujem Ben."

„Nemusíš mi ďakovať, Rey. No snáď sa bude páčiť aj Pánovi Olafovi."

„Určite bude."

Pocítil ako ho pobozkala na líce, objal ju a chvíľu ju len držal v náručí, zrejme s tým teraz už nebude môcť prestať, pochopil, že je veľmi ťažké jej odolať.