Adoptovaná (reylo) dokončené bez korektúry

Dcéra 1

Zbalila si svoju tašku. Matka jej nedala na výber, nezaujímalo ju, že sa chce sťahovať. Nechcela odísť z mesta, to bolo to posledné po čom túžila, vydať sa úplne na milosť jej novému priateľovi. Opäť nová láska, opäť len chabá náhrada za otca. No tentoraz nie, tentoraz sa ňou nenechá len tak ľahko zmanipulovať, už nie je to nevinné malé dievčatko, stáva sa ženou, ktorá dokáže bojovať za to v čo verí.

Matka prišla o prácu a kvôli tomu teraz malo všetko skončiť. Všetko krásne za čo bojovala by malo byť nenávratne zničené.

„Nebudem sa nikam sťahovať, mama! Mám tu všetko, školu, svojich priateľov, šport, nezaujíma ma, že ty to chceš."

„Rey, prosím ťa, nájdeš si nových priateľov a školu ti zariadime veľmi rýchlo, tak ako predtým. Nemusíš sa až natoľko upínať naňho."

„Ty tomu nerozumieš, mama, vôbec nechápeš, čo cítim."

„Ale áno, je mi jasné, čo chceš, no nemôžem ti dovoliť."

„Na tom, čo mi povieš, aj tak nezáleží. Ja s vami nikam nepôjdem."

Bolesť.

Beznádej.

Oddelili ju od Bena, klamali jej a teraz, keď sa konečne dal jej život do poriadku, mala by len tak stiahnuť chvost a odísť.

„Aspoň raz mysli na mňa mama, nie na akéhosi povaľača, ktorého si našla v bare! Jemu na nás nezáleží, prečo to nedokážeš pochopiť."

„Máš len dve možnosti, pôjdeš s nami, alebo budeš opäť v rukách úradov, rozhodnutie je len na tebe."

Rey prudko hodila tašku na zem.

Rozhodnutie? Akoby jej niekedy dali možnosť sa slobodne rozhodovať. Matka sa na začiatku veľmi snažila, no neskôr to všetko bolo ako nočná mora, z ktorej sa už len túžila prebudiť. Najprv sa bála Palpatína a potom aj jej.

Nikdy si k sebe potom už nenašli cestu, nikdy nedokázali byť skutočnou rodinou. Jediné krásne spomienky boli tie, ktoré zdieľala s Benom, jeho rodina bola pre ňu jediným skutočným domovom, to že ich stratila v jej srdci zanechalo hlbokú ranu, ktorú nedokázalo nič vyliečiť, podliehala hnevu a nepokoju a nedokázala byť tým istým dievčaťom, ktoré opustilo dom Solovcov, zdalo sa jej, akoby niekde po ceste stratila samú seba a bola už len vnučkou človeka, ktorého jej matka nenávidela najviac na svete.

„Ostanem v rukách úradov, matka. Ty si choď, kam sa ti len zachce!"

Kričala na ňu, no stále ešte dúfala, že ju objíme, že pochopí, ako veľmi je šťastná s tou jedinou osobou, ktorú kedy dokázala milovať.

Matka si vzala svoj kufor a opustila poloprázdny byt, nechala ju tam stáť v nemom úžase, že sa niečo také skutočne mohlo stať.