Kráľ polovičnej krvi

XVII

Keďže Mardan zase vyhral na zubatou, tak aby sa náhodou nezačal nudiť, našiel ďalší spôsob, ako zamiešať karty príbehu - alebo inak povedané: ako naštvať Mordelai...
Oceľová sivá sa miesila s tmavou modrou, na ktorej žiarili malé hviezdy. Pofukoval chladný letný vánok a strapatil chrbty divokých koní. V jeho dychu sa ohýbali i steblá trávy a dali vzniknúť príjemnému nočnému kľudu. Hrdý mesiac poľahky vyliezol spoza hôr a korunoval nielen celej oblohe, ale i planine.

Mardan spokojne sedel vo vlhkej tráve a užasnuto sa díval na milované Ikari. Po svojom úspešnom vyzvaní vodcu stáda sa radšej v dedine neukázal, nemal chuť kaziť si ten príjemný pocit víťazstva Mordelainým karhaním. Ona to asi vycítila tiež a preto ho nechala osamote.

Toto puto a emócie však nezdieľala dračia princezná, ktorá si polovičného kráľa našla. Prichádzala od jeho chrbta a vidiac jeho mesiacom ožiarenú siluetu jej zarážalo v hrdle dych. Opakovala si, že ide za ním len kvôli uznaniu v odvážnom kroku proti žrebcovi, no skracujúca sa vzdialenosť v nej túto naivnú myšlienku lámala. Uvedomovala si, že od ríše Spelenov spolu veľmi netrávili čas a jej to akosi začalo chýbať.

„Mardan, kráľ polovičných, ten ktorý skrotil ikari z planiny Divokých koní." Prehovorila Laethia, čím na seba upútala jeho pozornosť a posadila sa vedľa. „My ostatní len užasnuto pozeráme, ako sa plní všetko, čo si vytýčiš za svoj cieľ."

Mardan sa strhol, pretože ju vôbec nepočul prichádzať a iba vďaka noci sa mu podarilo skryť rumenec na lícach z jej komplimentu. Zamrvil sa a odkašľal si, aby bol schopný zareagovať inak, než malý chlapec. „Je to... Ja... Ehm. Mal som šťastie."

Laethia sa pobavene zasmiala na jeho rozpakoch a zapozerala sa smerom, akým aj on. „Naozaj máš obdivuhodnú silu a neoblomnú vieru vo svoj cieľ. Až ti to závidím," zamlčala sa na chvíľu a potom sa obrátil naspäť k nemu dodávajúc: „skutočne krásny výkon s tým ikari, aj keď nemôžem povedať, žeby polovičným bolo tvoje bláznovstvo ukradnuté. Ani mne nebolo, vážne, tá čelná zrážka... Mala som strach."

Mardanovi jej slová polichotili. Páčilo sa mu, že Laethia oňho mala strach, lebo to v jeho ušiach znamenalo, že jej na ňom záleží. „Bála si sa o mňa?" uistil sa a ona najskôr prikývla a potom jej došlo, že toto tvrdnie má aj skrytý význam. Tiež očervenela a pocítila rovnaké rozpaky, do akých zvyčajne dostávala ona Mardana. Teraz sa karta obrátila.

Uhla mu pohľadom a zadrmolila: „Samozrejme, že som sa bála. Si teraz jeden z elfských vládcov, si kráľ polovičnej krvi. Bolo by, bolo by to ošemetné, keby si...keby sa ti niečo stalo. Teraz nemôžeš len tak riskovať, to..." Všemožne sa snažila, aby jej strach pôsobil vecne, ale nedokázala oklamať ani sama seba. Keď sa Mardan zrazil so žrebcom, krvi by sa v nej nedorezal, takmer odpadla strachom. Svojim vlastným strachom o muža, ktorý sa jej každým dňom dostával viac a viac pod kožu.

Aj keď bola plná rozpakov, vznášalo sa vôkol nej tajomné čaro. Aspoň v Mardanových očiach určite. Celkom sa v jej kúzle stratil. Tak, ako už neraz predtým. Ale tentoraz sa odvážil na viac, než len bezduché obdivovanie jej krásy. Pobozkal ju. Vedel, že si dovolil priveľa, a predsa mu to prišlo prirodzené a správne.

Laethia ostala v šoku. Hoci mala Mardana rada a jej roztopašné dievčenské srdce si tento okamih v tajnosti prialo, prekvapilo ju, že sa naozaj stal. Neopovážila sa pripúšťať si Mardanovu blízkosť kvôli tomu, kým bola a kým sa mala stať: budúca cisárovná zasnúbená s Halatirom... Ale teraz, keď jej Mardan dokázal, že k nej chová rovnaké city, aké sa ona snažila utajiť aj sama pred sebou, si priala jediné: aby nebola takou dôležitou dračou elfkou. Zatúžila po možnosti preskúmať tieto city, ktorých sa jej v živote s Halatirom nikdy nedostane. Z tej nespravodlivosti sa jej zaleskli v očiach slzy.