Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: X

Nové rána bývajú prísľubom nového začiatku. Lež u Južanských lovcov svitlo ráno plné tiesne a smútku. Belobu horského snehu kazila krvavá šmuha a spálenisko, na ktoré sa premenil Mardanov dom.
Po bezsennej noci poloviční uložili svojho kráľa na drevené lôžko, týčiace sa na kopci nad Južným údolím. Celá dedina sa zoskupila vôkol pohrebnej hranice. Vrany, sediace na okolitých stromoch, hlasno krákali, nachystané odniesť dušu zomrelého do podsvetia. Nebo sa zatriaslo zimným smútkom a poprášilo pohrebisko čerstvým snehom, ktorého vločky studili na koži ani bozky bohov podsvetia.
Mardan, omytý od krvi a prezlečený do čistých šiat, ležal na svojom posmrtnom lôžku so zvláštnym pokojom v tvári. Nič ho netrápilo, neťažilo, neohrozovalo, … Vyzeral, akoby len spal a čoskoro sa mal zobudiť z pekného kľudného sna. Jeho hviezda však dnes ráno nesvitla. Ostala v temnote večnej noci, do ktorej ju uvrhol dračí cisár…
V najtesnejšej blízkosti Mardana stáli Althair, Mordelai a Auren. Pôsobili presne tak, ako sa cítili: zdrvene. Spánku ani jeden z nich neublížil, Auren odmietala čokoľvek zjesť a Althair od noci neprehovoril. Mordelai slzy celkom zmyli farby z tváre a tak stála pred svojím pokrvým bratom tak, ako ju príroda stvorila: dokonale fľakatú.
Bezducho sa dívala na tvár mŕtveho kráľa a pridržiavala si šat na hrudi, kde síce už necítila vrahovu dýku, lež prázdnotu. Smrť Mardana v nej zanechala dieru, strašlivú čierňavu, akú už nikdy nič nezaplní.
„Navždy budeš mojim bratom,“ šepla zachrípnutým hlasom a poľahky ho chytila za ruku, „nech už ťa Maerte zanesie kamkoľvek, naše pokrvné spojenie nás znova zvedie na rovnakú cestu.“
Odrazu nejakí poloviční zhíkli. Ku hranici sa priblížil Mardanov biely ikari. Vdýchol do nozdier pach smrti, do ktorého bol jeho jazdec odetý, a sklonil pred ním hlavu. Šíril sa od neho podivne smutný zvuk a jeho kvílivý tón nemohol byť ničím iným než plačom. Toto číre gesto rozlúčky nemého zvieraťa mnohých chytilo za srdce. Obzvlášť tých, ktorí si pamätali trpezlivosť, s akou sa Mardan k tomuto žrebcovi približoval. Puto, ktoré si vytvorili, bolo priam neuveriteľné, a všetci si boli istí, že tento ikari už nikdy na svoj chrbát nevezme nikoho iného.
„A tak zomrel kráľ,“ pretrhol Althair mučivé ticho, ktoré nastalo po náreku bieleho ikari a vzal do ruky fakľu, „zomrel priateľ a zomrel otec.“ Priložil oheň k hranici a prihovoril sa otcovi: „Tvoja duša musela násilím opustiť náš svet, zanechať ho a vlastne aj nás v tejto nespravodlivosti, no predsa verím, že v Maertovej ríši si svoje miesto nájdeš rovnako, ako si to spravil tu.“
Auren so slzami v očiach vzala ďalšiu fakľu a bez slov zopakovala Althairov úkon. Mordelai si zobrala tretiu a dokončila aj Althairovo prianie: „Tento oheň nech ti je svetlom, ktoré povedie tvoju dušu. Buď zbohom, brat môj.“
„Buď zbohom,“ zopakovali poloviční do jedného a potom už len mĺkvo sledovali vysoké plamene pohlcujúce ich nádej. Krútili sa im v očiach a rozpaľovali niečo omnoho horšie. Hnev. Hnev štipľavý ako dym stúpajúci od hranice. Hnev, ktorý ich rovnako ako tento dym zahalil do svojho slepého závoja.
Trvalo niekoľko hodín, kým sa zo zármutku Južanských lovcov stal popol. Zvečeriavalo sa. Slnko naposledy toho dňa zhliadlo k zemi skrze červený rubáš. Dotklo sa lúčom miesta, ktoré ešte tlelo horúcou pastvou podsvetia.
Mordelai si kľakla a zaborila prsty oboch rúk do pahreby. Uhlíky ju pálili na dlaniach, no omnoho viac bola spálená zvnútra. Spaľoval ju hnev, ktorý v nej silnel každým okamihom, kedy sa dívala na konečný odchod svojho pokrvného brata. Zo žeravých uhľov sa jej teraz vysmieval ohnivý pohľad toho, kto jej túto bolesť spôsobil.
Zavrčala a rozčerila pahrebu rukami, aby zahnala cisárov obraz. Ucítila, že ju ktosi chytil okolo ramien a odsunul preč od spáleniska. Bol to Althair. Objal ju a do ucha jej pošepkal: „Neubližuj si. Nevráti nám ho to späť.“
„Nie…“ vydýchla zlomene temná princezná. Ponad Althairovo plece sa zahľadela na svoje popálené ruky, v ktorých sa miesila jej krv so sadzami. Obzvlášť ju bolela dlaň, na ktorej mala jazvu po krvnom pute. Bolelo to presne ako v deň, kedy vznikla. Uhlíky ju totiž znovu otvorili a Mardanov popol v rane štípal. V tomto morbídnom okamihu sa zase raz spojil Mardan s Mordelai skrze symbol krvného puta. A práve tento záblesk ich spojenia siahajúceho až za smrť bol okamihom jej rozhodnutia.
„Ale vráti to rovnováhu do sveta,“ povedala, opúšťajúc Althairovu náruč, „nastolí spravodlivosť.“ Zamazala si dlane čerstvým popolom a tak, aby ju každý počul, povedala: „Pri prachu z tvojich kostí prisahám, že tvoj vrah spočinie v hrobe prv, než sa z objatia starej luny zrodí nová. Prv, než z mojej tváre vymizne pečať pomsty písaná tvojím popolom!“ Na dôvažok svojich slov si prešla prstami po oboch lícach i po čele, zanechávajúc si na fľakatej tvári vodorové čiary zo sadzí.
Vstala, mračiac sa na svet ako zosobnený démon pomsty, a pred polovičnými predniesla: „Cisárovi bolo veštené, že mu život vezme kráľ polovičnej krvi. V mene Mardana vytiahneme proti cisárovi a pomazaní jeho popolom naplníme proroctvo, ktorého sa cisár tak desí!“ V očiach jej blýskal plameň, ktorého pohľad mrazil. Primrazil na mieste každého, koho sa dotkol. Nik sa ani nepohol, neodpovedal.
Až na Althaira. Ten si rovnako ako Mordelai nabral otcov popol a pomazal sa ním znakmi pomsty. Vzpriamil sa a prehovoril: „Cisárovi bolo veštené, že mu život vezme kráľ polovičnej krvi. A ten mu ho tiež vezme. Vrátim spravodlivosť do sveta tým, že zrazím hlavu cisárovi Halatirovi. Učiním tak ako nástupca svojho otca.“
„Ako kráľ polovičnej krvi,“ dopovedala za neho Auren a poloviční pred Althairom sklonili hlavy. Precitlo v nich vedomie, že Althair je teraz skutočne ich novým kráľom. Mardanom menovaný následník.
„A my všetci v tom ideme s tebou!“ zahlásil Korven a pristúpil k Althairovi.
Ten vážne prikývol a len čo nakreslil popolcový znak na tvár aj jemu, obrátil sa k Auren so slovami: „Pomstíme nášho otca, Auren.“
Blondíne sa slzy prelievali cez okraj viečok. Celá sa triasla zármutkom, hnevom a zároveň strachom z toho, že sa práve vedome stavia na odpor voči svojmu najvyššiemu vládcovi. Prikývla a tiež dostala pomazanie, ktorým bola jej účasť na pomste požehnaná.

Duch pomsty povstal z popola ako fénix!