Kráľ polovičnej krvi

XVI

Južné údolie Dračieho chrbta. Nová domovina polovičných. Už ako samotný názov nahováral, bolo ukryté v objatí hôr, ktoré zároveň chránili zelenú dolinu pred nezvanými hosťami. Náročnejší terén nebol nič, s čím by si poloelfovia neporadili, hoc doviesť materiál od lorda bolo drobnou nepríjemnosťou. Avšak s vidinou domova to zvládli.

Obratné ruky poloelfov sa v okamihu pustili do stavania nových príbytkov. Detská časť polovičných na čele s Auren si dali za úlohu objavovať okolie. Našli i jazero, v ktorom sa vo večerných hodinách kúpali. Mardan s Laethiou sa spoločnému kúpeľu radšej vyhýbali; niežeby im v tom poslednom nebolo príjemne, vlastne bolo im až príliš dobre a práve kvôli tomu viac nepokúšali šťastenu. No nech sa snažili ako chceli, stále si jeden z nich doprial aspoň neškodný pohľad na toho druhého. Výnimočne to nebol iba Mardan, ktorý visel na Laethii, ale už aj ona ho vo voľnej chvíľke sledovala.

„Mardan, Mardan, Mardan, Mardan, Mardan!" pišťala Auren celá rozrušená, keď sa s ďalšími deťmi vrátila z jednej potulky. Divoko mávala rukami a rýchlo rozprávala, až jej slová splývali do jedného reťazca, z ktorého sa nedalo nič vyrozumieť. Keďže ale Mardana ťahala kamsi do lesa, pochopil, že ju má nasledovať. Aj Mordelai, Laethia a ostatní poloviční sa náhlili pozrieť, čo deti v lesoch objavili.

Za hustým stromoradím sa im naskytol pohľad na rozsiahle pastviny rozprestierajúce sa na okolitých svahoch. Ich šťavnatá zeleň bola iba kde-tu obohatená o zoskupenie tmavých stromov, sľubujúcich blahodárny tieň počas horúcich letných dní. Skrze pastivny sa kľukatil potok a na jeho brehoch ležali akési kone, vďaka ktorým aj toto miesto získalo svoj názov: Planiny divokých koní.

„Aha! Divoké kone!" vykríkla malá Auren natešene, ukazujúc na ne.

„Kdeže kone! To sú ikari." Vyviedla ju aj ostatných z omylu Mordelai. Keďže ako jediná z osadenstva žila v Zemi dračích lordov, dobre poznala tunajšie zaujímavosti a ikari, ako tie tvory nazvala, patrili k jednej z nich. „Nie sú to ani kone, ani jelene, ani levy, ale tak trochu majú od každého niečo."

„Levy? Ako biele levy?" zasvietili oči blonďavej dievčinke, načo ju Mordelai pohladila po hlave.

Niekoľko ikari sa prehnalo lúkou a zastalo pri ostatných, čo ležali pri potoku. Aj keď boli ďaleko, elfské oči polovičných detailne videli, že ikari stavbou tela skutočne pripomínajú jelene, na hlave však majú dva dlhé rohy smerujúce dozadu. Hnedá srsť je na chrbte posiata bielymi bodkami, akoby to boli srnčatá. Chvost je dlhý, zakončený strapatou šticou a krk sa skrýva v hustej bielej hrive, presne ako lauvalské biele levy. Štíhle lanie nohy ich niesli rýchlosťou, za akú by sa nemusel hanbiť ani najlepší kráľovský žrebec.

„Sú nádherné," uznal Mardan.

„Sú čudné." Mordelai nadvihla obočie v údive nad Mardanovým záujmom o ikari. „Vyzerajú akoby ušli z ríše grifinov, tvory poskladané z viacerých iných druhov."

„Presne ako my," usmial sa na ňu Mardan. „Zdá sa, že medzi našich susedov zapadneme."

Niekoľko poloelfov sa zasmialo. Aj Mordelaino zamračenie sa rozplynulo.

Odvtedy sa Mardan v myšlienkach neustále vracal na planinu, kde žili ikari. Nedokázal by povedať čím, no divoké kone si ho získali. Chodieval ich sledovať za súmraku, keď zanechali prácu v dedine, a neraz sa mu podarilo na svojej pozorovateľni zaspať. Raz sa zobudil nato, že mu uši oblizujú mláďatá ikari a považoval to za čarovný okamih. Ale len do chvíle, kedy roztopašné mladé zahnal vodca stáda ku ostatným.

Žrebec, ktorého všetky ikari poslúchali ako kráľa, bol pre Mardana nevídaným zjavom. Jeho srsť bola snehobiela a oči červené. Albíni to vo voľnej prírode nikdy nemali ľahké; často sa nedožili dospelosti, zriedkavo sa začlenili do spoločnosti a určite nikdy nestáli v čele skupiny. Mardana tento albín fascinoval. Obdivoval ho zato, že si vydobyl svoje miesto pod slnkom a ukázal svetu, že napriek svojej odlišnosti nie je na odstrel.