Kráľ polovičnej krvi

XIV

Prvé paprsky slnka sa rozliali po Jazernom nádvorí, kde sa poloviční v očakávaniach preberali. Tento slnečný deň bol pre nich prísľubom žiarivej budúcnosti. Nik nevedel kam pôjdu a predsa ich tváre zdobili úprimné úsmevy. Nepovedali to nahlas, ale všetci vnímali tento krok pozitívne, konečne sa oslobodia z pút čistokrvných elfov, elfskej ríše i nálepky miešancov.

Bol to nový začiatok.

Mardan upriamil svoj zrak ku vstávajúcemu dňu. Za jeho chrbtom boli poloviční, ktorí ho mali za svojho kráľa. Na jednej jeho strane stála Mordelai, jeho pravá ruka, sestra s ním spojená krvným putom. Na strane druhej ho za dlaň ťahala malá Auren, dievčina s veľkými snami a neposedným jazykom. Tento svoj prívlastok samozrejme hneď aj obhájila: „A kam to vlastne pôjdeme? Pôjdeme dlho? Ďaleko? Mardan, Mardan a budú tam aj levy, lebo keď tam nebudú, tak ja tam nemôžem ostať." Húdla si blonďavá poloelfka.

Mardan sa len pousmial, nevedel jej odpovedať, netušil kam pôjdu. Rozpačito si zahrabol do vlasov, pretože náhle ucítil, ako sa na neho upiera niekoľko párov očí a to mu iba pripomenulo, kým sa včera stal.

Z tejto podivne skľučujúcej chvíle Mardana oslobodil tieň krídel, preletel cez nádvorie a zastavil pred trojicou, hneď nato sa zniesla aj jeho majiteľka. Bola to Laethia.

„Teta Laethia!" zapišťala Auren a hodila sa jej kol nôh. „Ty ideš s nami?"

Laethia ju pohladila po vlasoch a úsmevne prikývla: „Kto by mi inak urobil také krásne vrkoče, kebyže odídeš?"

Auren zajasala radosťou a rovnakú radosť, dokonca okato nadšený úsmev vyzdobil aj Mardanovu tvár. Jeho rozpačitosť bola ta tam, stačil jeden pohľad na nádhernú dračiu elfku.

Mordelai však už taká nadchnutá nebola, iba prevrátila očami a otrávene zatiahla: „Princezná očividne nemá čo robiť."

Mardan sa na priateľku zamračil: „Mordelai, nemala by si..." ona mu mávla rukou a hlasnejšie nadhodila: „Keďže sme si užili Laethiin veľkolepý príchod, niektorí až priveľmi," samozrejme narážala na Mardana a dala mu to vo svojom sarkastickom pohľade aj dostatočne najavo, potom pokračovala: „A asi ho nikto z nás neodvráti, mohli by sme sa pohnúť? Čochvíľa tu zakorením."

A tak sa dali na cestu.

Mardan sa ešte spytoval Laethii, či je naozaj v poriadku, aby išla s nimi. No ona zastávala názor, že jej prítomnosť poskytne polovičným bezpečie. Bude to varovanie pre možných pomstiteľov z radov šľachty lesných elfov. Súd bol priveľmi ostrý nato, aby mohla nechať polovičných ísť samých. Dohodla sa s cisárom, že polovičných bude sprevádzať až dovtedy, kým sa vo svete neusadia, a potom sa vráti na cisársky dvor aj s oznámením, kde sa nová elfská ríša nachádza. Halatir samozrejme z tohto rozhodnutia nebol ani trochu nadšený a protestoval proti nemu, avšak Laethia si ho obhájila a cisár jej to dovolil.

Ešte toho dňa opustili Lesy Lauvalie. Vstúpili do Podzemnej ríše, v ktorej ich privítali spelenskí strážcovia na chrbtoch čiernych panterov. Mordelai bola badateľne uvoľnenejšia, keď sa pohybovali po ríši, ktorá bola jej druhým domovom. Vzala na plecia malú Auren a tá sa načahovala na strop, aby sa dotkla žiariacich kameňov, ktoré im ukazovali cestu.

Na oddych sa zložili v tej časti Podzemnej ríše, kde žila Mordelaina matka. Spelenská šamanka celú výpravu polovičných srdečne privítala a šokovalo ju, keď sa spoznala aj s dračou princeznou. Všimla si tiež čerstvú jazvu, ktorú na Mordelainej ruke zanechalo krvné puto, a hneď sa pozrela na dcérinu dlaň bližšie.

„Mordelai?" oslovila ju spýtavo, pretože vedela, čo zanecháva takéto jazvy.

Jej dcéra sa hrdo napriamila a pritiahla bližšie Mardana so slovami: „Môj pokrvný brat Mardan."