Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: XI

Zatiaľ čo južanskí lovci povolávajú súmrak nad hlavu dračieho cisára, ani Halatir nezaháľa...

Na šarlátovom obzore zapadajúceho slnka sa mihla dvojica čiernych operencov. Hlučne zakrákala a zakrúžila nad jedným z mnohých domčekov, práve v ňom stála totiž majiteľka, ktorá skrze ich perie posielala správu. Na nôžkach zachytené listy boli dôkazom jej silnej túžby a zároveň prísľubom spravodlivosti. Mordelai sa opierala o parapet a blýskajúcim pohľadom vyprevádzala dvojicu havranov. Dívala sa na nebesia ešte aj vtedy, keď sa jej havrany stratili z dohľadu a aj potom, keď sa nebo zatiahlo indigovou čerňou.
Dvojica operencov lietala bok po boku ešte dlhý čas. Noc sa prehĺbila a veľmi zľahka sa približovala k ďalšiemu dňu. Padla polnoc a až vtedy sa jeden z dvojice odtrhol. Zakrákal na pozdrav a namieril si to do Temného lesa.
Druhý svoj let ešte neukončil, preto neváhal a pokračoval. Dlho, predlho, až oblohu prerezali paprsky nového dňa. Napokon vyliezlo aj slnko a postriebrilo snehovú prikrývku. Až vtedy sa dostal aj tento posol do cieľa.
Jeho správa sa cez ruky sokoliarov doniesla ku dverám toho, komu bola určená. Rázne kroky mladého elfa doniesli do rozsiahlej siene. Za dlhým stolom sedeli cisár s cisárovnou, práve raňajkovali. Neradno túto dvojicu rušiť pri akejkoľvek činnosti, no otáľať s dôležitým listom, to by bol vopred podpísaný ortieľ.
Mladík podišiel ku cisárovi, uklonil sa mu a strčil lístok do rúk so slovami: „Toto priniesol havran.“ Znova sa uklonil a odcupotal.
Halatir namosúrene rozvinul správu a fľochol na ňu. Z tváre sa mu razom vytratila všetko farba. Na okamih dokonca prestal dýchať. Ruka, v ktorej papier držal, sa mu zatriasla, a on list opatrne obrátil, či nájde niečo viac na zadnej strane, ale tá bola prázdna.
„Kedy to priniesli?!“ zverskol nečakane mocným hlasom.
Posol stojaci v bezpečnej vzdialenosti pri dverách nadskočil ľakom. „P-pred chvíľou priletel havran…“
Cisár zreval a v amoku zhodil zo stola svoj tanier s niekoľkými miskami, z ktorých sa ovocie rozkotúľalo po zemi.
Laethia ho znechutene pozorovala. Za tie roky, ktoré s ním povinne trávila, sa už tohto chovania celkom presýtila. No hoci mal veľmi popudlivú povahu, nebolo zase až tak veľa vecí, ktoré by ho dokázalio rozzúriť takto dobiela. Nahnúc sa ponad stôl mu uchmatla lístok a prečítala si jeho obsah.
Kráľ polovičnej krvi si ide po tvoju hlavu.
Nič viac v správe nebolo. Cisárovná sa nechápavo mračila. O proroctve, ktoré bolo vyrieknuté o Halatirovom páde, nevedela. Nevedela ani o výjazde, ktorý jej manžel absolvoval, aby svojmu osudu predišiel. Keď na pár dní zmizol, iba sa jej uľavilo, že ho nevidí a nemala žiadnu snahu zisťovať, kam sa zatúlal. Preto ju táto správa zmiatla. Pomyslela si, že Mardan ťahá do boja proti cisárovi, nechápala však prečo tak odrazu.
„Čo to má znamenať?“ spytovala sa.
V Halatirovej tvári bol stále vpísaný výraz šialenca. Zúril a zároveň ho nahlodával strach. Bol si istý, že Mardana zabil – a predsa mu teraz poslal drzý odkaz, v ktorom ho pripravuje na svoj príchod. Prichádza si po jeho hlavu. Ale ako by mohol, keď je mŕtvy?!
„Halatir?“ oslovila ho prísnejším hlasom ona.
Cisár sa zhlboka nadýchol a vzápätí vydýchol, až tak sa prizrel svojej družke. Stratil síce pevnú pôdu pod nohami a poriadne zneistel, no nedal to na sebe znať a držal sa pripraveného plánu, ak by Laethia zistila viac, než má.
„Tí tvoji poloviční, ktorým si dovolila nájsť si miesto na zemi, ak to bude mimo našej ríše, proti nám teraz zbroja.“ Vyslovil sa a naoko porazene sa posadil. „Dala si im možnosť schovať sa pred cisárskym dvorom, nespadať pod neho a vytvoriť si dostatočne silnú armádu, aby nám mohli čeliť. Teda podľa tohto listu si to aspoň oni myslia.“
„Čože?“ zahabkala. „To by Mardan, nie, t-to... To musí byť omyl, určite došlo k nedorozumeniu.“ Krútila hlavou Laethia. V tomto momente tomu celému nevedela uveriť a predsa dôkaz Halatirových slov držala v ruke, ktorá sa jej teraz zatriasla.
„Ty si to naozaj nevidela?“ spýtal sa jej s hraným súcitom. „Tí poloviční len využili tvoju náklonnosť, tvoju dobrotu, no odjakživa im v očiach horel plameň pomsty. Videl som to, videl som ako sa na teba dívali. Nebola to vďačnosť, Laethia, ale pomstychtivosť.“ Odmlčal sa a nechal svoju reč, aby sa poriadne zahryzla do cisárovnej. „Čakali len na vhodnú príležitosť a tá očividne nastala.“
„Nie…“ pokrútila hlavou a rýchlo vstala, kvôli čomu ju prepadla slabosť a nebyť Halatirovej náruče, isto by skončila na zemi.
„Presne kvôli tomu som ti to nehovoril,“ zamračil sa, „nechcel som, aby si sa trápila, nerobí ti to dobre a ani nášmu synovi.“
Pomohol jej posadiť sa na stoličku a pohladil tehotenské bruško. Ten tvrdý a zúrivý výraz v jeho tvári sa na chvíľu zjemnil. Okamihy ako tento, kedy bol nablízku svojho očakávaného prvého dieťaťa, boli výnimočné. Počas nich pôsobil ako milujúci manžel. Bola to až neuveriteľná zmena oproti jeho bežnému chovaniu.
„Ako proti nim zakročíme?“ spýtala sa Laethia. „Musíme nájsť riešenie, aby boli obe strany spokojné.“
Halatir sa spýtavo pozrel na manželku: „My? Laethia, pre teba je toto príliš osobná záležitosť, nemala by si sa rozhodovať pod vplyvom emócií a navyše by si sa mala šetriť.“
Laethia stiahla tvár do zlostnej grimasy. Nepáčilo sa jej, že práve v tejto veci je odstrkovaná bokom. Svoj nesúhlas povedala aj nahlas: „Poloviční chcú zaútočiť a ja mám sedieť so založenými rukami? To myslíš vážne? Chcem byť pri tom, chcem vedieť, čo sa stalo, chcem vybrať najlepšiu schodnú cestičku, aby sme boli spokojní všetci.“
„Taká cesta neexistuje,“ odvrkol jej on a prudko sa postavil, „mali možnosť, mali pokoj, lenže oni sa rozhodli zaútočiť. Vytiahli na nás s mečmi v rukách; oplatíme im to rovnako.“
Laethia zatajila dych. Bolela ju predstava, žeby poloviční mali opäť bojovať v krutom boji – po všetkom zle, ktoré v minulosti prežili! Bolelo ju pomyslenie, že do boja ich vedie Mardan a nepochybne je do toho zatiahnutý aj ich syn… Syn, o ktorom toľké roky nič nevedela. Naozaj ho mohol Mardan vychovať v nenávisti voči dvoru? Laethia tej myšlienke nemohla uveriť. Mordelai predsa Mardanovi všetko vysvetlila, nemohol sa na Laethiu dodnes hnevať!
Ale vlastne, keď sa nad tým poriadne zamyslela, dávalo to zmysel. List sa vyhrážal cisárovi, nie dvoru. Nie jej. Iba Halatirovi. Dokázala by uveriť tomu, že Mardan sa rozhodol zrátať cisárovi všetko, čoho sa dopustil pred tridsiatimi rokmi.
Nemohla to však dovoliť. Ako cisárovná videla následky, ktoré by takéto konanie prihnalo na národ polovičných. Vrátili by sa do predošlej éry, kedy boli vraždení pre svoju zmiešanú krv. Halatir ako niekdajšia hlava čističov by sa veľmi ľahko nechal zviesť na tento chodník.
Zatrhla jeho reč: „To nesmieme, Halatir. Čo sme to za vládcov, keď na svojich vlastných namierime zbrane? Práve v takýchto situáciách sa musíme zjednotiť a vybrať nenásilné riešenie. Keby sme na každú vyhrážku či vzburu reagovali tak agresívne, ako navrhuješ ty, tak by sme už nemali komu vládnuť.“
Halatir si stál za svojím. „Oni majú šípy, Laethia, majú zbrane a tie zbrane túžia po našej krvi. Nedovolím, aby tebe alebo komukoľvek bolo ublížené,“ hrdo sa napriamil, „nechaj to na mňa. Ak sa bude dať, nájdem východisko z boja, ale ak nie, budem nás brániť.“
Laethia mu zamávala pred očami tým osudným listom a povedala: „Pokiaľ viem správne čítať, tak neprahnú po krvi mojej ani nikoho iného, iba po tvojej. Vzhľadom na minulosť sa tomu ani nedivím. No aj tak si ich cisár a oni sa takto vyhrážať nemôžu.“
Najradšej by sa okamžite vydala na cestu do Zeme dračích lordov, aby si vypočula polovičných a pomohla nájsť nekrvavé východisko z tejto situácie. Potrebovala pochopiť, prečo sa Mardan odrazu rozhodol vzbúriť proti cisárovi. Lenže nikam odísť nemohla. Vo vysokom štádiu tehotenstva sa ledva gúľala po paláci, bolo nemysliteľné, aby kamkoľvek cestovala. Existoval však niekto, kto sa mohol stať jej predĺženou rukou, pretože nebol voči polovičným predpojatý ako Halatir.
Taktiež sa napriamila a stanúc tvárou v tvár svojmu druhovi dodala: „Zachováme sa ako vládcovia hodní cisárskeho trónu, ktorým záleží na zachovaní elfských národov, nie na ich vyhladení. Kráľ Mezzeiah sídli v Zemi dračích lordov rovnako ako poloviční. Prikážeme mu, aby zastavil ich postup. V jeho ríši, berúc za svedka kráľa temných elfov, vyriešiš spor s polovičnými mierovou cestou. Sľúb mi to.“
„Laethia.“ Halatir zavrtel hlavou nad naivitou svojej družky. „Mezzeiahova obľúbená dcéra je miešanka. Žije medzi polovičnými tridsať rokov. Ani by som sa nedivil, keby kráčala v čele tohto povstania. Naozaj si myslíš, že Mezzeiah pôjde proti polovičným? Vždy im podržal stranu, len si spomeň. Skôr by som čakal, že nás zradí tiež.“
„Ak kráľovi príde rozkaz od cisára a cisárovnej, tak musí poslúchnuť!“ čertila sa dračia elfka. „A ak neposlúchne, tak áno – pridá sa ku vzbúrencom. Budeme mať jasné, kto hrá akú hru.“
Cisár síce neochotne, no napokon privolil Laethiinmu návrhu. Spísal rozkaz pre kráľa temných elfov, ktorý obaja spečatili, a ešte v ten deň ho poslali do Temného lesa.