Kráľ polovičnej krvi

VI

Jednanie s elfskými vládcami síce skončilo, no návšteva v Lauvale ledva začala! Dnes sa dozvieme, čo to znamená "krst ohňom" a ako prebieha. 

„Vysvetlíš mi, načo som tu, keď som sa ani nedostal ku slovu?" čudoval sa Mardan, keď skončila elfská porada.

Mordelai ľahostajne mykla plecami: „Chceš počuť svetský dôvod alebo skutočný?"

„Tých dôvodov je viac?"

„Tvoja prítomnosť dodala váhu otcovým slovám. Si živý svedok toho, čo robia čističi." Odpovedala mu najskôr vážne a potom jej hlas preskočil do zvyčajnej hravej tóniny: „No a samozrejme otec tým, že ťa sem priviedol, dvihol krvný tlak asi každému v tomto meste, pobúril cisára, poukázal na pokrytectvo lesného kráľa a slepotu cisárskeho dvora, porušil zopár zákonov, vyplazil jazyk levej ochranke a...no a tak."

„Prečo mám pocit, že toto bol ten skutočný dôvod?" hlesol Mardan.

„A nie jeden," prikývla Mordelai a obaja s Mardanom zachytili pobavený pohľad, ktorým ich obdaril temný kráľ. Mardan si bol zaručene istý, že trafil klinec po hlavičke.

Ubytovaní boli v jednom z palácových domov, ktorý pri každej návšteve Mezzeiaha slúžil ako jeho dočasný príbytok. Podobné domy mali aj družiny nočných a lesných elfov. Do slávnosti, kvôli ktorej boli na dvor pozvaní, ostávalo ešte niekoľko hodín a Mezzeiah využil tento čas na oddych po ceste. Nejestvoval však spôsob, ako by udržal svoju dobrodružnú dcéru pred ukázaním mesta dračích elfov Mardanovi. Samozrejme, on si to nenechal ujsť. Bol okrem Mordelai jediným polovičným, ktorému sa podarilo prekročiť prah tohto mesta, a chcel z neho vidieť čo najviac.

„Čo je tam hore?" spýtal sa na najvrchnejšiu kaskádu, z ktorej bolo vidno ich machové skaly v oranžovej žiare.

„Ohňopád," ozrejmila mu Mordelai, „uvidíš ho dnes večer. Slávnosť sa bude konať tam."

Počas svojej potulky prešli azda každou záhradou. Stretli množstvo elfov a najmä tých dračích. Raz zazreli aj Tanaelora a Mardanovi sa len tak-tak podarilo odtiahnuť Mordelai ďalej, lebo mala veľkú chuť vyparatiť niečo, načo by lesný kráľ spomínal ešte dlho. Všadeprítomní lauvalskí jazdci čoby stráž poctivo hliadkovali a nechápavo krútili hlavami nad dvoma miešancami, ktorí sa prechádzali po meste, akoby im patrilo.

„Poznám jedno dievčatko, volá sa Auren," prehodil medzi rečou Mardan, kým sledovali oddiel lauvalských jazdcov, ako strieda inú skupinu pred bránami cisárskeho paláca. Pohybovali sa dokonale zosynchronizovane, ako jeden muž. Videli medzi nimi omnoho menej žien než mužov a to primälo Mardana myslieť na malú kamarátku, ktorú poznal zo života v lesnej ríši. „Jej najväčším snom je stať sa lauvalskou jazdkyňou. Ale je miešanka, takže sa jej to nikdy nepodarí."

Mordelai ho buchla do ramena. „Nikdy nehovor nikdy. Tiež bolo povedané, že polovičný nesmie prekročiť bránu Lauvale a aha, sme tu."

„To je iné, Mordelai. Sme tu vďaka tvojmu otcovi a spolu s ním zasa odídeme. Ale takú protekciu, aby lauvalskí jazdci do svojich radov pustili miešanca, nevybaví ani on."

„Pesimista," zahuhňala Mordelai.

Keď začalo zapadať slnko, dali sa na cestu späť. Mordelai sa rozhodla ozvláštniť im návrat tak, že sa každý rozbehne vlastnou cestou a uvidia, kto bude v dome temných elfov skôr. Sprvu ju Mardan videl pomedzi kríky a stromy, no potom sa mu celkom stratila z dohľadu. Ich súťaž mu pripadala nefér, pretože Mordelai už v Lauvale veľakrát bola a poznala každý jeho kút, kdežto on si poriadne nepamätal ani cestu, ktorou sem prišli. Napodiv však k palácu trafil. Odľahlo mu a poobzeral sa: nikde Mordelai nevidel, čo znamenalo, že vyhral.