Kráľ polovičnej krvi

XIX

Elfský jazdec hnal koňa nocou i dňom, aby čo najrýchlejšie priniesol nové správy svojmu pánovi. Keď konečne zosadol na nádvorí Lauvale, nechal svojho žrebca oddýchnuť a on sám pokračoval peši k palácu princa Halatira. Ohlásili ho a veľmi rýchlo bol prijatý a to aj napriek pokročilej nočnej hodine.
Približujúc sa k dračiemu princovi, nervózne preglgol. Žiadny posol nerád nosil zlé správy. Obzvlášť Halatirovi. Mal totiž vo zvyku potrestať posla, ako keby ten mohol za nepríjemnosť, ktorú správa obsahovala. Nešťastník, ktorému prischlo sledovať princeznú Laethiu do Zeme dračích lordov, sa už videl v najhlbšej temnici, keď si uvedomil, aké noviny svojmu princovi nesie. Sprvu dokonca bojoval s nutkaním ujsť a vziať si tajomstvo princeznej Laethie so sebou. Pred Halatirom by sa však nikde neukryl a preto sa priplazil s novinkou, ktorú máličko okresal o detaily.
„Počúvam,“ povzbudil ho Halatir do rozprávania, keď sa pred ním posol uklonil.
„Sledoval som princeznú, ako ste nakázali,“ načal stroho posol a pomaly sa narovnal, hoc pohľad mal stále zabodnutý v zemi, aby nevidel na princovu tvrdú tvár, „nikto ma nevidel a ani nepodozrieval. Princezná si zvykla medzi polovičnými viac, než by sa patrilo vzhľadom na jej vlastné slová, že im iba pomôže zabývať sa. Zachutil jej prostý život, počul som, ako sa zhovára s tým vyhnancom, žeby chcela ostať s nimi. Žeby sa chcela zrieknuť svojho nároku na trón a vzoprieť sa tak osudu predurčeného Hviezdnou veštkyňou.“
Aj sám posol bol prekvapený ako to z neho nakoniec vyšlo všetko von. Plynulo a prirodzene, bez zaseknutia, i keď detaily o spoločnej noci medzi Laethiou a tým miešancom si posol nechal pre seba. Mal svoj život priveľmi rád nato, aby bol úplne úprimný.
Halatir však mlčal, mlčal pridlho, preto špeh zdvihol pohľad a zazrel bledého princa. Ťažko povedať, či mu prišlo zle, alebo mu iba zúrivosť vytiahla farbu z tváre, no nevyzeral vôbec dobre.  Špeh sa zatackal a o krok ustúpil, tušiac príchod desivej búrky. V očiach budúceho cisára sa totižto začal blýskať oheň. Oheň mu vrel aj v žilách, pulzoval mu v ušiach, avšak nevybuchol navonok. Založiac si ruky za chrbát, narovnal sa a pohŕdavo dvihol bradu nahor. Nahlas nič nepovedal, no pojal podozrenie, že prostý miešanec nebude taká nevinná postavička ako si myslel. Laethia by predsa sama neprišla s takou veľkou zmenou – nie potom, čo bola odhodlaná zmieriť sa so svojím bratom, aby spolu dobre vládli. Niekto ju k tomu musel naviesť a ten niekto niesol meno Mardan.
Rozhohol sa učiniť tomu koniec. Miešancovi i Laethii pripomenie, kde je ich miesto. „Zavedieš ma do tej ich osady. Ráno vyrážame.“ Rozkázal a naznačil poslíčkovi, že môže odísť. Ten si vydýchol, že z toho vyviazol beztrestne a pratal sa preč skôr, než si to princ rozmyslí.

Deň sa chýlil ku koncu. Poľahky klesal za vysoké štíty Dračieho chrbta. Posledné paprsky odchádzajúceho slnka v podobe oranžovej žiary silno kontrastovali s búrkovým mračnom, ktoré sa ani neblahá predzvesť rútilo k malej dedine. A v jeho predvoji prišlo to, pred čím sa príroda snažila polovičných varovať.
Skupina elfov na hrdých bielych levoch, ktorým kraľoval kirin so svojim pyšným jazdcom ohnivých vlasov,  vstúpila do dediny. Všetci poloviční sa šokovane zastavovali, vyplašene obzerali, padali im z rúk veci. Nik nečakal príchod ďalšieho dračieho elfa a už vôbec nie princa.
„A kurva!“ zahulákala Mordelai, keď zbadala Halatira. Jeho návšteva naposledy nedopadla najlepšie. Napadli ich čističi, kráľ lesných elfov bol zabitý a Mardana vyhostili. Tu jej stiahlo žalúdok. Mardan. Vyplašene sa obzerala, dúfajúc, že ten hlupák nie je pri Laethii. Celé dni sa im vyhýbala, aby sa nemusela dívať svojej žiarlivosti do tváre, no teraz by dala prvé  posledné za to, keby vedela, kde je.
„Kde je Mardan?“ šepla otázku ku najbližšiemu poloelfovi, no ten mykol plecami. Až po tretom položení otázky sa jej dostalo odpovede. Bol na lúke s ikari. Odľahlo jej, no zároveň sa chvela obavami, keď okolo nej prechádzal ten namyslený páv.
Halatir k nej sklopil povýšenecký pohľad: „Kde je moja sestra?“
Mordelai sa v ústach nahromadil blén a už sa chystala odseknúť niečo štipľavé, keď ju zastavila Laethia: „To je prekvapenie, práve som sa zbierala ku dvoru. Aspoň mi budeš môcť robiť doprovod.“
„Chystáš sa ku dvoru?“ Halatir nadvihol obočie. „To je dobre, pretože zlé jazyky tvrdia, že budúca cisárovná pred svojou povinnosťou ušla a už sa nikdy na dvor nehodlá vrátiť.“ Šplechol jej to do tváre, zosadol zo svojho kirina a odtiahol Laethiu preč so slovami: „Pozhovárame sa.“
Princezná zaškrípala zubami nad jeho necitlivým stiskom, ktorým jej držal predlaktie. „Halatir, pusti ma, to bolí,“ protestovala a snažila sa mu vymámiť, no dosiahla iba silnejšie zovretie. Pustil ju, až keď osameli a on sa pohľadom uistil, že naozaj nemajú žiadnu spoločnosť.
„Vieš čo bolí mňa, Laethia? Keď moja snúbenica trávi čas všade vo svete, len nie pri mne. Keď sa kamaráti s miešancom a nechá si od neho nahuckať do hlavy vidinu o slobode. Keď chce zahodiť cisársku budúcnosť, ktorú jej vyvolili hviezdy, a vymeniť ju za nejakú osadu zastrčenú uprostred ľudskej zeme.“ Prikročil k nej, ale ona pred ním ustúpila, lebo očakávala ďalšie bolestivé zovretie. „Povedz mi, sestra, sú tieto reči pravdivé? Naozaj si zahodila svoju dôstojnosť? Šliapeš po svojej i mojej budúcnosti?“
Laethia sa zamračila a snažila na sebe nedať znať, ako jej inak podaná pravda pľuvla do tváre. Nezmohla sa však na odpoveď, iba mĺkvo stála a síce bola si vedomá toho, že takto len všetko potvrdí a stratí akúkoľvek možnosť sa brániť, beztak sa iba dívala bratovi do tváre. V mysli jej zbesilo behali slová, urážky, tvrdenia a osočovania. Bojovali predstavy s predstavami. Bola to Mordelai, ktorá ju prezradila? Veď stále posiela niekam havranov, žeby si dopisovala s Halatirom? Až ju zabolel žalúdok v tejto myšlienke a názornej ukážke Mordelainej päste, ktorá by jej vrazila do brucha, kebyže sa opováži toto povedať nahlas. Mordelai ju nemá rada, ale má rada Mardana. Toto by mu nespravila, nie je natoľko hlúpa, žeby dala Halatirovi pochybnosti v otázke Mardanovho života.
Myšlienky jej tekali v spánkoch a ona horúčkovito behala očami po okolí. Nevidela nič, iba mračiaceho sa Halatira a kopec otázok. Ako, ako sa to mohol dozvedieť skôr, než by s tým vyrukovala ona? Dal ju snáď špehovať? Nasadil na ňu nejakých svojich psov? Bol by toho schopný?
„Takže to nepopieraš,“ zhodnotil chladne Halatir, „povedz, je tento život, ten tvoj miešanec natoľko dobrý, že sa chystáš vzdať toho nášho? Vzoprieť sa osudu? Nášmu osudu?“ Porozhliadol sa a keďže stále nijako nereagovala, dodal: „Bolo by smutné, keby ďalšia dedina miešancov ľahla popolom. Toľko sa nadreli a po novo-dosiahnutej vízií slobody by prišli o život.“
„Čo to hovoríš?“ prebrala sa Laethia a hlas jej zakolísal.
„Stačilo by jedno slovo, stačilo by ukázať prstom a čističi by presne vedeli kam ísť a ako zaútočiť,“ zlomyseľne do nej zabodol pohľad. „Mala by si na rukách ich krv skôr, než by si sa stala cisárovnou. Je to ozaj začiatok storočia na tróne, ktorý by si chcela?“ Obišiel ju a od chrbta sa jej priklonil ku uchu. „Osudu sa nevyhneš, nedovolím ti to, pretože či to chceš alebo nie, máme ho spoločný a ja použijem akúkoľvek páku, akokoľvek krutú, aby som ťa donútil ísť správnym smerom.“
Laethii sa zachvela spodná pera. Všetky ilúzie, ktoré si v poslednej dobe o Halatirovi začala stavať, sa rozsypali ako domček z karát. Veď sa jej práve priznal k tomu, že je napojený na čističov! Pozná ich! Môže ich kedykoľvek kamkoľvek nasmerovať! Znamená to, že ich poslal aj predtým do údolia v Lesoch Lauvalie? Preto sa tam ocitol a schválne s ňou odletel preč?
Neunúvala sa zopakovaním svojich domnienok nahlas. Aj sama pochopila, že bábkarom, ktorý drží nitky čističov, je práve jej brat a snúbenec. Všetko vždy narafičil tak, aby na neho nepadlo žiadne podozrenie. Práve sa jej k tomu medzi riadkami priznal.
„Až sa cisár dozvie, že ty si hlavou čističov, tak sa so svojou cisárskou budúcnosťou môžeš rozlúčiť!“ vyštekla naňho. Cítila v sebe vrieť rovnakú zúrivosť, aká ju zachvátila pred časom, keď sa Halatir objavil v dedine v Lesoch Lauvalie.
Halatir očakával, že Laethia bude bojovať. Pohotovo odvetil: „Ak sa to cisár dozvie, ostane po tejto osade, po miešancoch a po ich kráľovi iba popol. Máš na výber, Laethia. Vráť sa so mnou na dvor a drž jazyk za zubami. Ak sa pred kýmkoľvek prekecneš, obrátim toto údolie v prach a ty sa nato budeš pozerať. Do smrti budeš na pleciach cítiť váhu ich zatratených životov. Teraz ich ešte môžeš zachrániť, ešte máš šancu vrátiť sa so mnou a pokračovať v ceste na cisársky trón. Zachovaj sa ako cisárovná, sestra, a dbaj na blaho svojho ľudu.“
Laethia vzdorovito škrípala zubami a do dlaní si zarývala nechty, takou silou zatínala päste. Zmohla sa však iba nato, aby na Halatira zavrčala. Veď on jej nedával žiadne iné východisko okrem toho, že sa vráti na dvor spolu s ním a stane sa cisárovnou! Vyhrážal sa jej smrťou všetkých polovičných, na ktorých jej záležalo ako na elfskom národe aj ako na vlastnej rodine.
Princ dvihol výstražný prst a doložil: „Keď budeš vzdorovať, tak ťa do Lauvale odvediem nasilu a zrovnám to tu so zemou.“
Dračej elfke sa chcelo plakať, zúriť aj kričať naraz. Chcela do Halatira búšiť tak dlho, až kým by nezobral svoj odporný návrh späť. Priečilo sa jej prehltnúť to nechutné sústo, ktorým ju práve nakŕmil. A predsa to musela urobiť.
Naplo ju na vracanie, keď porazene sklopila zrak k zemi a pomedzi zuby precedila: „Vrátim sa s tebou a tvoje tajomstvo sa stane aj mojím. No prisahaj, že už nikdy nevvztianeš ruku na nikoho z polovičných. Ty ani žiaden z čističov. Inak mi môže všeličo vykĺznuť.“
Držali jeden druhého v šachu. Presne tak, ako si to Halatir prial. On dosiahol to, čo chcel, a ona – musela sa uspokojiť aspoň s tým, že poloviční budú žiť. Keď Halatir prikývol, bez slova sa vrátila do dediny a nepozorovane si vzala svoje veci z Mardanovej chalupy. Keď vychádzala, zbadala v diaľke Mardana, ako sa vracia z Planiny divokých koní a srdce jej stisol bôľ. Neustále však mala v hlave Halatirove vyhrážky a tak sa ponáhľala preč skôr, než si ju Mardan všimne. Nedokázala by mu situáciu vysvetliť; on by ju nepochopil. Dobre vedela, že by ju nechcel pustiť a radšej by sa s Halatirom pobil, než by jej dovolil obetovať vlastné šťastie pre tento národ, hoc aj on je jeho súčasťou.
Bežala naprieč dedinou, ani si nevšímala, koho každého minula, keď vtom sa jej do uší doniesol Mordelain hlas. „Laethia?“ oslovila ju a Laethia zastala, previnilo pohliadnuc na temnú princeznú. Skrsla jej myšlienka, ktorú vzápätí aj vyslovila, položiac ruku na Mordelaino rameno: „Ty jediná môžeš vstúpiť do elských ríš. Ručí ti zato kráľ Mezzeiah i budúca cisárovná. Priveď Auren do Lauvale, pošlem po vás, keď nadíde čas. Postarám sa o to, aby si splnila svoj sen.“
„Čo to…“ zamračila sa Mordelai. „Veď si tu chcela ostať.“
Dračia elka ju pustila a ľadovým hladom vyriekla: „Osud dostihne každého z nás. Teba už dostihol a mňa práve chytil pod krk.“ Viac jej nedokázala povedať ani slovko. V hrdle jej navrela obrovská hrča, ktorá už nepustila von žiadnu hlásku. Obzrela sa ponad plece a uvidela, že k nim mieri Mardan. Rýchlo ušla preč.
„Kam beží?“ spýtal sa Mardan svojej pokrvnej sestry, keď pri nej zastavil.
Mordelai netušila, ako mu povedať, čo sa stalo. Vypadlo z nej iba: „Je tu Halatir.“
Elfkine slová a pohľad na jej vážnu tvár nahnali Mardanovi mráz na chrbát. Vytrielil za dračou princeznou, volajúc za ňou: „LAETHIA!“
Mordelai sa ho pokúsila zadržať a kričala naňho, aby ju nechal ísť, ale on sa jej vymanil zo zovretia.
Laethia už sedela na kirinovi za chrbtom svojho brata. Zvrtla sa k Mardanovi a s uslzenými očami naňho zakričala, aby sa nepribližoval. Ale zamilovanej hlave darmo také veci rozprávať! Už-už sa načahoval za Laethiou, keď ho k zemi zrazil vysoký elf z princovej družiny a spolu s ďalšími mu uštedrili kvalitnú nakladačku.
„Pamätaj si, kde je tvoje miesto, miešanec. Pri nohách cisárovnej. Ohýbaš chrbát, keď sa jej klaniaš. Nie si hoden pohliadnuť na ňu ani ju huckať proti cisárksemu dvoru!“ zavrčal naňho Halatir, pohŕdavo hľadiac na zbitého poloelfa z výšky kirinovho chrbta. Nato pohodil opratami a odcválal spou s Laethiou preč. Jeho družina ho nasledovala.
Aj keď po nich už neostal ani závan, Mardan ostal ležať na zemi. Dokopané telo ho bolelo, na čele navierala hrča a z rozbitej pery mu tiekla krv. Bezmocne sa díval k lesu, v ktorom zmizla Laethia. Bez vysvetlenia, z ničoho nič si vzala svoje veci a odišla. Z Južného údolia aj z jeho života. Nie však z jeho srdca a práve to srdce ho bolelo väčšmi než všetky kopance na tele.
Zo zeme ho dvihla Mordelai. Jej utrápený výraz napovedal, že kvôli krvnému putu cítila celú bitku rovnako šťavnato ako Mardan a to bol tiež dôvod, prečo nebola schopná mu prísť pomôcť skôr. Zvíjala sa totiž rovnako ako on, akurát, čo ju bolesť pustila skôr. Podoprela ho spolu s ďalším poloelfom, ktorý jej prišiel na pomoc a odvliekli zbitého kráľa polovičnej krvi do jeho domu, aby uľavili aspoň ranám na tele.

Minúta ticha. Možno aj dve. Alebo rovno tiché zamyslenie. Celé sa nám to akosi pos...kladalo inak, než si Mardan predstavoval. Keď sa to môže pokaziť, tak sa to pokazí - a niekedy sa to pokazí aj vtedy, keď sa zdanlivo nemôže...